Za oknom už viacej niet šialenstva. Odplavilo sa prúdom rieky do neznáma a skončilo niekde, ked voda končí, objavuje sa breh, kde ryby kapú a smrdia. Aj ten pach cítiť všade. Pach šialenstva.
Krása však nevyhynula, ocitla sa v inej dimenzii, ocitla sa mimo ľudskej mysle - tam pre ňu už neostalo miesto - a pretransformovala sa do abstraktných mlák moču na chodníkoch, ozvracaných stien a sĺz na našich lícach. Veď taká slza - koľko života v nej je, koľko emócií...
Slza je riekou bez rýb, riekou spomienok. Slza je snom, ktorý si nepamätám, snim odplaveným do neznáma, vysychajúcim na mojej vreckovke. Slza sú dni a noci, na ktoré chcem zabudnúť, slová ktoré nechcem počuť a oči, ktoré som nikdy nemal milovať. Slza sú moje smútky, moje radosti sú plač.
A keď plače ten šedý mrak nad Mojím Mestom, plačem aj ja s ním. Mrak je smutný, rovnako ako aj ja som smutný. Trúchlime za tým čo bolo a čakáme na chvíľu, keď sa vyplačeme a zmizneme, tak ako všetky šedé mraky plné sĺz.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár