Presne o dvadsať minút som počla trúbenie auta. Moji rodičia boli naozaj veľmi presní.. Ešte naposledy som sa pozrela von oknom na našu záhradu, ktorú som mala z celého domu najradšej. Bola vždy plná krásnych kvetov a jej neodmysliteľnou súčasťou bol môj domček na strome. Už teraz mi to začínalo chýbať. Sťahujeme sa do veľkého mesta, kde bude sotva nejaká záhrada, či nejaké miesto len a len pre mňa..
Po niekoľkohodinovej ceste naše auto zastalo pred novým domovom. Bol to asi štvorposchodový tehľový dom v celkom pokojnej štvrti mesta. Moja izba nebola príliš veľká, steny boli vymaľované na fialovo a celkovo na mňa pôsobila veľmi chladne. Najviac som bola zvedavá, aký budem mať výhľad. Keď som pozrela von oknom, naskytol sa mi pohľad na iné domy a budovy. Žiadna záhrada, žiadna zeleň, jednoducho nič. „Tak ako sa ti to zatiaľ pozdáva ? “ Vo dverách stál môj otec a so záujmom si obzeral miesnosť. „Je to celkom fajn.“ Usmial sa po uspokojivej odpovedi a išiel pomáhať mame s vybaľovaním.
Moji rodičia na mňa nikdy nemali veľa času, väčšinu z neho totiž venovali svojej práci. Vďaka nej sme teraz tu. Začala som si teda aj ja vybaľovať nejaké veci. V izbe bola iba posteľ, skriňa a jedna polička. Nebolo tam nič zvláštne, ani zaujímavé, celé toto miesto bolo akési bez života. Po asi dvoch hodinách ma mama zavolala do kuchyne na večeru. „Myslím, že to tu bude skvelé, no nie ? “ S nadšením sa spýtal otec. „Nie je to tu zlé, len potrebujeme čas a všetci si zvykneme. Hlavne ty, June. Za mesiac začne škola, potom ti bude určite lepšie.“ Poznamenala mama a ďalej sa venovala svojmu kúsku pizze. „So mnou si nerobte starosti, hlavná je predsa vaša práca.“ Otec ma iba potľapkal po ramene a tiež sa venoval jedlu.
Po večeri som si ešte čítala, keď mama prišla do mojej izby. „Ja viem, že teraz ti je smutno, ale ver mi, čoskoro bude všetko dobré. A teraz už choď spať. Vieš čo sa hovorí, keď spíš na novom mieste, splnia sa ti sny.“ Usmiala sa na mňa a ja som úprimne dúfala v to, že sa mi naozaj splnia. „Dobrú noc.“ Povedala na rozlúčku. „Aj tebe.“ V izbe sa rozliala tma a po únavnom dni bolo veľmi jednoduché zaspať..
Zdalo sa to iba ako sekunda, odrazu som bola na úplne inom mieste. Okolo mňa sa rozliehali rozkvitnuté stromy, zelené lúky, modrý potôčik príjemne žblnkotal. Toto bol naozaj pekný sen, pomyslela som si. Tráva bola mäkká, voda v potoku teplá a všetko okolo mňa bolo zaliaté slnkom. Bolo to však až príliš skutočné, a predsa tak nemožné. Takéto krásne miesto sa mohlo nachádzať iba v mojich predstavách. Ako som sa rozhliadala, uvedomila som si, že tu nie som sama. Smerom ku mne kráčala žena v slabo zelených, dlhých šatoch a niesla sa s ľahkosťou motýľa.
„Ako sa voláš ? “ Podišla ku mne a s úsmevom sa ma spýtala na moje meno. „Volám sa June.“ „A vieš, ako si sa sem dostala ? “ Nechápala som, prečo sa ma pýta na niečo také. „Veď predsa snívam, nie ? “ Úsmev sa jej ešte viac rozšíril. „Ale toto nie je iba sen. Ty naozaj nevieš, kde sa nachádzaš ? Si v Krajine Snov.“ „Čo to má znamenať ? A ako sa vlastne voláš ty ? “ Celé mi to nedávalo zmysel, toto bol veľmi zvláštny sen. Niečo ma však nútilo pýtať sa ďalej a ďalej. „Moje meno je Eileen. Som víla v tomto svete, v tejto krajine. Je skutočná, takisto ako tá tvoja. Ľudia sa sem môžu dostať iba keď snívajú. Avšak iba málo z nich vie, že tento svet existuje. Kedysi bolo ľahšie stretnúť tu ľudí, ale už som dlho nestretla človeka. Zabudli ste už snívať.“
Stratila som slová a nevedela som, či tomu mám uveriť, alebo sa mi to naozaj iba sníva. Bolo to tak skutočné a úplne iné ako náš svet. „Ako ti mám veriť, že sa mi to iba nesníva ? A ako je možné, že si víla ? Žijú tu iba bytosti ako ty ? “ Zasypala som ju otázkami a jej milá tvár sa opäť rozžiarila. „Je pre teba ťažké uveriť niečomu takému. Ale myslíš si, že ľudia si nás iba vymysleli ? Nežijú tu iba bytosti, ako som ja, ale aj jednorožci, draci, elfovia, kentauri a iní. Všetci, ktorí radi vymýšľajú príbehy o nás si to predsa nemohli len tak vymyslieť. Poď, môžem ti to tu ukázať, ak mi neveríš.“
Chytila ma za ruku a viedla niekam do neznáma. Nezmohla som sa na slová, ale cítila som, že to možno nie je iba sen. O to viac som bola prekvapená, keď som na zelených lúkach uvidela pásť sa jednorožce, či na oblohe poletovať fénixa. „Jééj, to je nádhera! “ Eileen ma viedla ďalej a ďalej a ja som sa nemohla vynadívať. „Páči sa ti tu ? “ Spýtala sa ma, keď sme zastali na čistinke. „Je to tu skvelé! Nechcem sa vrátiť domov! “ „Ale ty sa musíš vrátiť. Patríš do sveta ľudí. Už veľa takých, ako ty tu chceli ostať. Ale nie je to možné, môžeš tu byť iba keď spíš.“
Uvedomila som si, že má pravdu. Je to Krajina Snov, ostať tu navždy by znamenalo nikdy sa neprebudiť. „Takže keď sa zobudím, budem zas doma ? A budem si to vôbec pamätať ? “ „Niektorí si to pamätajú, iní nie. Ale dám ti toto. Keď sa ráno zobudíš, aspoň mi uveríš, že celé toto je pravda.“ Podala mi oranžový kamienok. „Je veľmi pekný.“ Odrazu som zacítila zvláštny pocit a Eileen aj so všetkým na okolo sa začali strácať.
Keď som sa prebudila, bola som späť vo svojej posteli. Všetko bolo rovnaké ako večer, až na jednu vec – v ruke som držala oranžový kamienok. Celé som si to pamätala a dokonca som mala ešte aj dôkaz o tom, že to bolo skutočné. Priala som si znovu byť tam a nie v prázdnom byte. Rodičia išli asi nakúpiť, pretože okrem mňa tu nikto iný nebol. Po asi pol hodine však boli späť. „June, poď mi pomôcť vybaliť jedlo.“ Zapriahla ma hneď do roboty mama. Premýšľala som, či jej mám o tom, čo sa mi v noci stalo, povedať. „Mami, myslíš že..“ „Peter, zájdi do obchodu ešte po mlieko, zabudli sme ho kúpiť.“ Prerušila ma hneď mama a ani si nevšimla, že som jej niečo začala rozprávať. Nechala som to teda tak a už teraz som sa tešila na ďaľšiu noc..
Najskôr som sa bála, že sa tam už nedostanem. Ale keď som si večer ľahla do postele, o pár minút som sa ocitla v krásnom lese. Neprešlo veľa času a objavila sa pri mne Eileen. „Tak už mi veríš ? “ „Áno. Povedz mi ešte niečo o tejto krajine.“ Chcela som sa dozvedieť čo najviac a hlavne tu ostať čo najdlhšie. „To hlavné som ti už predsa povedala.“ Napadalo ma tisíc otázok. Jedna ma však zaujímala najviac. „Je tu skotočne všetko také dokonalé ? Neexistuje tu žiadne zlo ? “
„Nie, na prvý pohľad by sa tento svet mohol javiť, ako dokonalý, no nie je to pravda. Žije tu istý elf – čarodejník, ktorý uväzňuje ľudí v tomto svete. Baví ho to pozerať sa na ich zúfalé tváre. Žije v jaskyni pri mori, ďaleko odtiaľto. Radšej sa tam nikdy nezatúlaj a príliš na seba neupozorňuj. Tu si v bezpečí.“ „Ako tu môže niekoho uväzniť ? “ Úsmev na jej tvári vystriedal pochmúrny výraz. „Dokáže uväzniť tvoju dušu a nemôžeš sa vrátiť späť. Znamená to, že sa vo vašom svete už nikdy neprebudíš.“ „Takže by som v našom svete umrela ? “ „Nie tak celkom. Žila by si, ale stále by si spala. Ale dosť už o tejto téme.“ Znovu sa usmiala a ja som si predstavovala, aké by to bolo ostať tu. „Tí ľudia nemôžu uniknúť ? “ Moja prílišná zvedovosť mi nedala neopýtať sa. „ Nie, väzní ich vo svojej jaskyni. Je veľmi krutý, nikdy sa ešte nestalo, aby niekoho pustil a už vôbec nie, že by niekto unikol.“
Ďalej som sa už nepýtala. Ešte chvíľu sme sa rozprávali a Eileen mi ukázala zopár krásnych miest. Čas tu plynul úplne inak, neuveriteľne rýchlo. O chvíľu som sa už opäť nachádzala v mojej izbe. Takto to pokračovalo niekoľko týždňov. Noc čo noc som sa dostávala do Krajiny Snov, stretávala som Eileen, ktorá ma zoznámila s inými vílami, či elfami, poukazovala mi väčšinu ich sveta a cez deň som žila ako obyčajný človek. Nadišla noc pred prvým dňom školy. Išla som spať skôr a onedlho som sa z mojej postele preniesla na iné miesto. Nie však do krásnej krajiny, na ktorú som bola zvyknutá. Ocitla som sa na pochmúrnom mieste, kde nesvietilo slnko a všade naokolo bolo iba more a kamene.
Túto časť mi Eileen vôbec neukázala. Vlastne som ani nevedela, či toto nie je iba obyčajný sen. Hľadala som okolo seba nejaké bytosti, ale nič a nikoho som nevidela. Až sa napokon pri mne zjavil nejaký elf. Bol vysoký, dlhé zlaté vlasy mu padali na tmavý plášť. „Ako sa voláš, dievča? " Spýtal sa a niečo mi našepkávalo, aby som radšej rýchlo utiekla. Urobila som pár krokov dozadu, ale nemala som kam ísť. Všade naokolo bola iba šíre more. „Je neslušné neodpovedať na otázku.“ „Volám sa June.“ So záujmom si ma premeriaval. „A koľko máš rokov ? Predpokladám, že si z ľudského sveta.“
Ako som na neho pozerala, vybavil sa mi rozhovor s Eileen. Hovorila o zlom čarodejníkovi, ktorí tu väzní ľudí. Že by to bol on ? Pozeral na mňa naliehavo a tak som radšej odpovedala. „Mám 12 rokov. A naozaj som z ľudského sveta. Vlastne by som sa už asi mala vrátiť, bola som tu už dlho, za chvíľu je ráno.“ Priala som si čo najskôr byť opäť v mojej posteli, ale nevedela som, ako sa mám prebudiť. „Máš ešte dosť času. Myslím, že viac ako si myslíš. Si ešte mladá, ostaneš tu veľmi dlho.“ V ruke držal dlhú šedú palicu, ktorú teraz namieril na mňa. Ešte skôr, ako som sa stihla pohnúť, sa okolo mňa utvorila akási bublina, z ktorej som sa nemohla dostať. „Tak a teraz sa môžeš pridať do mojej zbierky.“ Zasmial sa a bublina sa aj so mnou pohla do jaskyne.
Snažila som sa všemožnými spôsobmi dostať von, ale nedokázala som to. Nebola som však sama. Nachádzala som sa kdesi v podzemí jaskyne a boli tu aj iní ľudia. Deti, dospelí aj starci. Ani jeden sa už nepokúšal kričať o pomoc, alebo dostať sa von. Keď som ich oslovila, akoby ani nevnímali. Nikto mi neodpovedal. Nevedela som, koľko času prešlo. Bola som tu noc ? Dve ? Alebo možno už celý týždeň ? Určiť čas v tomto svete bolo ťažké. Čarodejník sa na nás prišiel občas pozrieť, no po chvíli vždy odišiel.
Postupom času som sa stala rovnako bezmocnou, ako všetci ostatní. Nepokúšala som sa už dostať preč, bolo to nemožné. Premýšľala som, čo sa asi dialo doma. Moje telo muselo stále nehybne ležať v posteli. Ako sa asi cítili moji rodičia ? Nikdy som si nepriala viac byť doma. Keď som stratila už aj najmenšiu nádej, stalo sa čosi zvláštne. Zaujalo to nie len moju pozornosť, ale aj ostatných. Zhora, kde sídlil čarodejník sa ozýval veľký buchot, krik, akoby tam niekto bojoval.
Všetci sme sa v našich väzeniach postavili a hľadeli hore. Nemohla som uveriť svojim očiam, keď sa na okraji objavila známa tvár. Bola to Eileen ! „June, prišli sme vás zachrániť! “ Zakričala a opäť zmizla. Bol tam veľký ruch, nevedela som odhadnúť, čo sa tam môže odohrávať. „Budeme zachránení! “ Skríklo radostne zopár ľudí a odrazu sme všetci mali nádej. Bol to ako zázrak, keď v jednej sekunde sa bubliny obmedzujúce našu slobodu vytratili a my sme sa mohli voľne hýbať. Zleteli k nám pegasovia, ktorí nás postupne každého priviedli až hore.
Bolo tam plno víl, kentaurov a elfov, ktorí sa zaslúžili o našu voľnosť. Ja som však najviac túžila nájsť Eileen a spýtať sa jej, ako je to možné, že nás vyslobodili. Blúdila som v dave ľudí a bytostí a nevedela som ju nájsť. Ľudia sa začali postupne strácať, dostávať sa do svojich tiel v ľudskom svete. Ja som však musela ešte nájsť Eileen, nemohla som sa hneď vrátiť. „Eileen! Eileen! Nevideli ste ju niekde ? “ Pýtala som sa všetkých naokolo, no v tom rozruchu ma aj tak nikto nevnímal. „June! “ Počula som vzdialené volanie. Konečne som ju uvidela, pribehla k nej a objala ju. „Ako je možné, že ste nás dostali von ? Rýchlo, za chvíľu sa vrátim späť! “ Naliehala som. „Keď si sa tak dlho neobjavovala, napadlo ma, či si sa náhodou nedostala sem. Čarodejník už dokonca začal napadať aj náš les, spôsobil nám škody. Nemohli sme sa už ďalej tomu prizerať, spojili sme sa a zaútočili na neho.“ „To je skvelé, ďakujem ti.“
To boli posledné slová, ktoré som jej stihla povedať. Prebudila som sa v bielej miestnosti, ktorú som nespoznávala. Uvidela som tváre mojich rodičov, ktorí boli prekvapení a nadšení zároveň. „Prebudila sa ! ! Choď zavolať doktora! “ Zvolala moja mama a otec rýchlo kamsi utekal. „Tak sme sa o teba báli.“ Začala ma mama objímať a mňa veľmi zaujímalo, ako dlho som asi spala. „Mami, čo sa vlastne stalo ? “ „Bola si pol roka v kóme. Lekári však doteraz nevedia, ako je to možné, si úplne zdravá. Ale hlavné je, že si konečne medzi nami.“ Neprestávala ma objímať a vo dverách sa zjavil otec aj s doktorom.
O pár dní ma prepustili. Neviem prečo, ale za tie dni som sa už do Krajiny Snov nedostala. Bála som sa, že po tom, čo sa stalo sa tam nebudem môcť vrátiť. Po pár nociach som však znova uvidela Eileen aj všetkých ostatných. Krajina teraz bola bez zla, nebol tam nikto, kto by ubližoval ľuďom, či iným bytostiam. Všetko bolo tak, ako má byť. Vracala som sa tam každú noc, až do svojej dospelosti. Jedného dňa som sa tam však už nikdy nevrátila. Nevedela som prečo, ale jednou vecou som si bola istá – nikdy na Krajinu Snov nezabudnem.
Rozprávka
Komentuj
4 komenty k blogu
1
freedomko
8. 11.novembra 2009 00:40
docitam rano slubujem ale uz idem spat pekne zatial
Napíš svoj komentár