Neviem, či žijem.

Vyzeralo to dosť nevinne. Boli to iba štyri kvapky. Neverím, že to s nim niečo spravilo. Veď sa nadýchol ani nie päť krát. V mysli mi behá myšlienka, či to skúsim aj ja. Nalejem štyri kvapky na handričku, priložím si ju k nosu a začnem hlboko dýchať. Tretí nádych si už ani nemôžem vybaviť.

Vôbec si naňho nespomínam... Je to čudné. Veď toho bolo tak málo, tak ako je možné, že to úplne zničí telo? Ležím tam aj s kamarátom ako mrtvola. Ešte šťastie, že jeho rodičia išli na dovolenku, lebo keby nás takto našli, tak by nás asi zabili.

Je to stále horšie a horšie. Veď ja sa už neviem ani pohnúť. Som paralizovaný alebo som ochrnul? A vlastne čo to bolo? Čo ma tak doriadilo? Vôbec neviem z čoho sa tak cítim, no mozog ma stále presviedča, že to bol nejaký jed. Ale ako to môže vedieť? Ved nikto mi nepovedal čo to je. No nevadí, nechám to tak. Cítim sa čudne. Chvíľkami si myslím, že som zomrel. Ako keby som neexistoval. Nikdy som taký pocit nemal. Stav je stále silnejší a silnejší. Je to ako keby si padal z veľkej výšky a vieš, že cesta späť už nieje. Proste musíš padať. Jedine čo môžem je otvoriť oči, ale aj nato som časom zabudol. Takmer celú hodinu sa pozerám na svoje telo. Čo to sakra je... Ako sa môžem pozerať sám na seba? Ako to, že moje telo je odo mňa päť metrov? Fakt tomu nechápem. Asi som zomrel. Nie, určite som zomrel. Chcel by som aj plakať, ale nejde to. Nemám žiadne city, necítim žiadnu bolesť. Ja vlastne už ani neviem kde som... Veď tu nieje nič, iba moje telo. Áno! Konečne vstupujem do seba. Tak predsa som živí. Ďakujem ti. Ďakujem budíku, že zazvonil a ja musím do školy.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu