JA: Vieš, stalo sa to už dávno. Kedysi, keď som sa chystal spraviť niečo, čo nebolo správne, vždy som sa opýtal svojho tela: “Bude ti to vadiť?” Odpovedalo mi takmer nepočuteľne: “Nieje to najlepšie, ale zvládnem to.” Tak som pokračoval.
Časom som si na to zvykol. Telo vždy mlčalo, nikdy sa nesťažovalo. A tak som sa prestal pýtať úplne. Robil som, čo som chcel – smial som sa, zabával, žil bez zábran. Ignoroval som ho, pretože som si myslel, že ak nič nehovorí, tak to znamená súhlas.
Ale raz… raz prišiel deň, keď už toho malo dosť. Spravil som ďalší prešľap, taký ako mnohokrát predtým. Lenže tentoraz to bolo niečo iné. Telo sa vzbúrilo.
Chytilo ma pod krk jednou neviditeľnou rukou, pevne, až som nemohol dýchať. Druhou rukou mi stislo srdce – tak silno, že som cítil, ako z neho tečie krv. Pozeralo mi priamo do očí, v ktorých nebola nič iné len temnota a smrť. A potom zašepkalo, no ten šepot sa mi zarýval do duše ako ostrý nôž:
“Skap, ty hnilý potkan!”
Stislo ešte silnejšie. Krk mi praskal, srdce sa chvelo v bolestivých kŕčoch. Nemohol som sa brániť, nemohol som utiecť. Len som tam bezmocne stál, lapal po dychu a pozeral sa do tých očí plných opovrhnutia.
A potom… ma pustilo. Len tak. Zrútil som sa na zem, lapal po vzduchu a prvýkrát som si uvedomil, že toto nie je život, ktorý chcem žiť.
Odvtedy počúvam svoje telo. Preto som sa zmenil. Preto som prestal. Lebo nechcem, aby sa to zopakovalo.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Ak nie si z východu, tak fajn, ak si z východu, pil si pod svoje možnosti...
Napíš svoj komentár