Algor mortis

Nehybne sedela na okraji posteli... Neprítomný pohľad svojich čiernych uplakaných očí upierala niekam do neurčita. Kŕčovito stisnuté pery úplne stratili svoju typicky červenú farbu. Dlhé ebenové rovné vlasy padali na jej kostnaté ramená... Celá bola stiahnutá v akomsi kŕči... a bola až neprirodzene chudá. Spolu s jej abnormálne bielou pleťou vyzerala neuveriteľne choro.

Nebola to však fyzická choroba. Chorá bola hlavne jej duša. Psychicky nezvládala správanie svojho muža. Ak však naozaj bol niektorý z nich blázon, bol to Marcell. Neustále Emmu vydieral s rôznymi nezmyselnosťami, psychicky ju týral a to už ani nehovorím o jeho slabosti k alkoholu. Mal nekonečné množstvo problémov, ktoré si zapríčinil hlavne svojou hlúposťou, topil sa v nich a nezvládal to iba ak on.

Stále sedela na posteli. Ani ona sama nevie, ako dlho tam zotrvala bez pohnutia. Pozerala sa na Marcella a držala ho za jeho ešte stále teplú ruku. Aj napriek tomu, že jeho ruku zohrievala vo svojich dlaniach, nemohla zabrániť procesu chladnutia... Nebola hlúpa, ale tomuto nemohla uveriť. V hlave sa jej utvoril akýsi blok a ona nedokázala prijať to, čo sa práve stalo. Sľuboval jej to už dlhšiu dobu, neprikladala však tomu veľký význam...

A teraz tu takto meditovala nad jeho telom, ktoré pomaly opúšťala duša... Veľká krvavá škvrna na jeho hrudi pomaly zaschýnala. Vrazil si kuchynský nôž do srdca...

Nebola pri ňom šťastná, ale aj napriek tomu ho milovala. Možno naivne v kútiku duše verila, že Marcell jej city opätuje. Verila, že sa zmení a že to raz bude úplne inak. A teraz stratila všetko, čo mala. Nedokázala, a ani nechcela prijať fakt, že ju Marcell opustil. Nevedela, čo má robiť. Zavolať sanitku? Na to už bolo asi neskoro... Zavolať políciu? Nie, nechcela im to povedať, lebo potom by jej ho vzali. A ona sa ho predsa nechce vzdať! Nechá si ho na posteli a bude sa o neho starať, bude sa správať, akoby iba spal. Áno, presne to chcela. A ďalej tam sedela a hladkala ho po tvári.

Potom sa však rozhodla... Vzala do rúk telefón a...
,,Haló? Polícia? Ja som... ne...“ jachtala Emma.
,,Áno, tu je polícia. Prosím vás, upokojte sa a pekne pomaly mi povedzte, čo sa deje.“
,,On je mŕtvy, je mŕtvy! Leží na posteli!“ zúfalo šepkala Emma a zase sa jej začali tiskať slzy do očí.
,,Kto je mŕtvy?“ pokojným hlasom sa spýtal hlas na druhom konci telefónu.
,,Môj manžel...“
,,A teraz mi nadiktujte svoje meno a adresu. Pošlem vám tam niekoho a vy mu potom vysvetlíte, čo sa stalo.“
,,E... Emma Bende... Kossuthova 23...“
,,Dobre, rozumiem. O chvíľu k vám príde polícia,“ povedal policajt a zložil slúchadlo.

Ohlušujúce ticho narušil príchod policajtov. Videli zakrvavenú Emmu nad Marcellovým telom... Ruky, tvár, šaty... všade bola jeho krv...
,,Hmm... pozri... Myslíš, že to spravila ona?
,,Tak to neviem, ale myslím, že tomu všetko nasvedčuje...“
,,Ako dlho tu s ním bola? Veď je už úplne stuhnutý...“
,,Vážne netuším. Zistíme to až po súdnej pitve.“

Keď Emma zbadala policajtov, začala nariekať a zmietať sa v akejsi agónii. Nedokázala odpovedať na otázky, ktoré jej kládli, stále len opakovala: ,,Je mŕtvy... Môj manžel je mŕtvy...“ Bolo im jej ľúto, museli to však urobiť. Na jej vychudnuté biele ruky dali ťažké kovové putá...

Dostala 10 rokov. Avšak vďaka jej psychickému stavu jej trest znížili na polovicu. Zbavili ju svojprávnosti a trest si musela odsedieť v ústave pre psychicky chorých. Nevydržala však ani tri mesiace. V nevýslovnom žiali a agónii si črepom z rozbitého pohára z raňajok rozrezala žily. V ten jesenný deň na mesto sadla hmla...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu