Ante mortem

,,Tak čo, chlapi?“ priateľsky nadhodil mocný muž s prevísajúcim brušiskom, ktoré smiešne trčalo spod bielej košele pripomínajúcej skôr špinavú handru, keďže si do nej jej majiteľ neustále utieral zamastené tučné ručiská. Zjavne dlhý čas neumyté vlasy neprirodzenej dĺžky mu pod chvíľou padali do okrúhlej tváre, ktorá bola od neustáleho pitia alkoholu poznačená červenými škvrnami. Volal sa Gruel. Bol to majiteľ hostinca na okraji Neapolu, ktorý bol veľmi obľúbený u istej vrstvy ľudí. Nachádzal sa v úzkej ponurej uličke hneď pod lesom, kam sa ľudia, ktorí to tu nepoznali, neodvážili ísť.

Gruel položil na stôl obklopený mužmi tri veľké džbány plné medoviny, vôňa ktorých ihneď zaliala všetko osadenstvo stola. ,,Rozmýšľal som,“ pokračoval, aj keď očividne väčšiu pozornosť vzbudzovala medovina ako jeho reči, ,,že vám sem prijmem nejakú mladú krčmárku. Stále tu sedíte takí znudení, tak nech sa vám aspoň trošku rozprúdi krv...“

Vchodové dvere sa zrazu potichu otvorili a keby zvonček na zárubni neohlásil svojím zvonením príchod nejakého návštevníka, nikto by si nevšimol príchod toho človeka. Vstúpil do miestnosti, kde sa miešala vôňa medoviny, piva a vína. Chlapi, ešte pred chvíľou žijúci divou diskusiou vládnucou v hostinci, zrazu zmĺkli. Bez slova pozorovali muža v čiernom plášti prechádzajúceho cez hostinec.

Sadol si na stoličku pri pulte. Zložil si kapucňu, zopäl ruky a čakal. Teraz muselo byt všetkým jasné, prečo mal kapucňu aj napriek teplým letným večerom... Bol neuveriteľne biely, mal jemné svetlé vlasy, po ktorých mu na hlave zostali len akési chumáče. Zvráskavené čelo, žiadne obočie... vpadnuté oči, pod ktorými sídlili čierne kruhy... pery bez farby...

Gruel si zas utrel ruky do košeli a ponáhľal sa za tým zvláštnym zákazníkom.
,,Dobrý večer! Čo to bude?“ snažil sa hostinský hrať milotu.
,,Dobrý večer!“ odzdravil muž, ,,krajec chleba a pohár vody, prosím.“
,,Jasné,“ povedal Gruel krájajúc chlieb, ktorý na vzduchu trošku stvrdol, ,,a pivo alebo medovinu si nedáte?“
Ten zvláštny muž len pokrútil hlavou a vzal si chleba.
,,Dá sa u vás aj ubytovať? Máte nejaké voľné izby?“ pýtal chlap bez toho, aby odtrhol zrak od svojho krajca chleba.
,,Noo... viete...“ Gruel sa trošku okúňal, ,,a ako dlho tu chcete zostať?“
,,Tak to ešte vážne netuším. Dva týždne. Možno tri.“
,,Hmm... myslím, že by sa tu niečo našlo,“ povedal hostinský a pozrel sa na chlapov pri stole, ktorí ich ešte stále bez slova pozorovali.
,,Ďakujem,“ cudzinec dojedol chleba a zapil ho vodou, ,,zaplatím. A prirátajte mi tam stajňu. Váš pomocník mi sľúbil, že sa mi postará o koňa. Za ubytovanie zaplatím až potom,“ povedal načiahol sa za kľúčom od izby v rukách hostinského, ktorý pri pohľade na jeho vychudnutú ruku priam nadskočil. Vstal a stratil sa na točitých schodov vedúcich k izbám.

Hostinský inštinktívne si utierajúc ruky znechutene upieral svoj pohľad na schodisko. Pomaly sa pohol a sadol si k stolu medzi chlapov. Pozerali sa jeden na druhého a vymieňali si zmätené a znepokojené pohľady.
,,Nepáči sa mi,“ nakoniec prerušil ticho jeden z nich.
,,Ani mne,“ povedal Gruel, ,,ale čo som mal robiť? Je to zákazník.“
,,Mal si mu povedať, že nemáme voľné miesto!“
,,Áno, to mi napadlo... ale zjavne jeho mešec je plný. A pokiaľ platí, nemám s tým problém.“
,,Zatiaľ nemáš problém. Niečo na ňom bolo zvláštne. A aj tak musí byť nejaký čudný... Do tvojho hostinca predsa cudzinci nechodia. A tohto som tu nikdy v živote nevidel...“ dávali postupne svoju nespokojnosť najavo Gruelovi známi.
,,Ešte nič nespravil. Nemáme tu čo riešiť,“ hrajúc urazenosť odišiel Gruel od stola.

Čas pomaličky plynul. Každý deň sa dialo to isté. Gruel upratal hostinec, potom sa postupne doň začali schádzať muži a s rúškom tmy, presne o desiatej, zo svojej izby vždy vychádzal ten zvláštny cudzinec. Sadol si vždy na to isté miesto a objednal si krajec chleba a pohár vody. Každým dňom vyzeral horšie a horšie... Rapídne chudol. Priam sa strácal pred očami... Vyzeral, akoby nejaká zvláštna sila z neho vysávala všetku radosť a energiu...

Jeho prítomnosť už znepokojovala všetkých, aj samotného hostinského. Chlapi sa mu vyhýbali, radšej sa na neho ani nepozerali. Gruel sa bál chytiť pohár, z ktorého pil.
,,Doboha! Čo je to s ním?“ zas raz si kládli túto otázku.
,,To keby som vedel...“ ustarostene kyvkal hlavou Gruel.
,,Vyzerá, ako by mal nejakú zvláštnu chorobu... akoby ho niečo zožieralo zvnútra...“
,,Podľa mňa ani ten jeho kôň nie je v poriadku. Videli ste to prašivé zviera? Naháňa mi to strach...“
,,Gruel... choď sa ho spýtať, čo je to za človeka. Zisti, čo mu je a kedy odíde... Buď pôjde on alebo my.“

Gruel sa postavil a išiel za cudzincom. Nezostávalo mu nič iné. Nechcel prísť o svojich stálych zákazníkov.
,,Dobrý večer, pane!“ zdvorilo ho pozdravil Gruel, dokonca sa aj donútil k úsmevu.
,,Dobrý večer!“
,,Ako sa vám u nás páči? Ste spokojný so službami môjho hostinca?“
,,Ale samozrejme. Je to tu pekné. Ale vadí mi to vytie vlkov, čo ide z lesa. Nemôžem za to v noci spávať.“
,,Och, to ma mrzí. My sme si už na to zvykli,“ zdvorilo sa zasmial hostinský. ,,Vy asi nie ste z Talianska, však?“
,,Nie. Som z Francúzska.“
,,Áno. Aj som si myslel. Máte typický francúzsky akcent. Cestujete? Ako dlho nás ešte poctíte svojou prítomnosťou?“ vyzvedal hostinský snažiac sa udržať nenútený tón.
,,Neviem. Do Francúzska sa vrátiť nemôžem. Mám isté problémy... so známymi...“ rýchlo sa opravil...
,,Ehm... jasné... Nechcem sa vás dotknúť, ale nemáte nejaké ťažkosti? Zdravotné? Nie ste chorý? Poznám jedného skvelého lekára a ak by ste...“
,,Nie! Nechcem žiadneho lekára! Ten mi už nepomôže!“ vstal a odišiel do svojej izby.

Chlapi umierajúci od zvedavosti si všetko vypočuli.
,,Nie, to nie! Takto to ísť ďalej nemôže.“
,,Veď už ti odplašil takmer všetkých zákazníkov.“
,,A o chvíľu sem prestaneme chodiť aj my...“ postupne dohovárali Gruelovi jeho kamaráti.
,,Podľa mňa... nebude nikomu chýbať... nikto by si ani nevšimol, že...“
,,Nepreháňate to už trochu?“ zháčil sa Gruel.
Ale chlapi ho stiahli a začali mu šepkať ich plán...

Bolo už dávno po polnoci. Všade zavládlo ticho a v hostinci zostali už len Gruel a jeho pár kamarátov. Je jasné, že ľudia v strachu a obavách o vlastný život sú schopní všetkého.. Počkali ešte chvíľu a potom sa potichu vybrali do izby toho cudzinca. Pakľúčom otvorili dvere a nebadane vkĺzli dnu. Aby sa nemuseli dotýkať jeho chorého tela, chodili na neho plachtu. Silným úderom do hlavy si im ho podarilo umlčať. Bez väčších problémov ho vyniesli von. Zaniesli ho hlbšie do lesa. Hodili ho na zem a bez milosti ho začali mlátiť kameňmi a palicami. Bili ho, ako psa, akoby ani nemal dušu... akoby to ani nebol človek... Keď bolo jasné, že vydýchol poslednýkrát, zahodili vražedné nástroje a jeho telo tam nechali ležať ako potravu pre vlkov. Niektorí muži si nevšimli, že sa zašpinili od krvi toho nečistého človeka... Ani len netušili, koľko problémov tým spôsobia sebe, svojím blízkym a vôbec Neapolu...
Pach krvi sa rýchlo šíril... a s ním aj... nákaza...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu