In nomine Dei nostri Satanas

Pomaly na mňa prichádzajú mdloby... Nemôžem tomu veriť... a ani nechcem tomu uveriť... Som príliš slabá na to, aby som sa s tým vyrovnala... A všetko je to len moja chyba. MOJA! Toto je len trest za moje činy. Ale je adekvátny? Neviem... neviem nič... V tejto situácií ani len nedokážem rozmýšľať... Dúfam, že je to len sen, hrozná nočná mora, ktorá pominie spolu so svitaním... alebo že je to strašne zlý žart, na ktorom sa o pár rokov budem smiať... Bolí ma hlava... bolí ma celé telo... nemôžem sa pohnúť... Som tu spútaná a čakám na svoj ortieľ... Nevidím veľmi dobre, čo sa deje predo mnou... štiplavý dym mi dráždi oči... Všetko však zreteľne počujem... a to mi úplne stačí...

Je mi stále horšie a horšie... vynára sa mi pred očami... dookola a dookola... Vidím nás... počujem nás... Všetko to vidím odznova... akoby sa to len teraz dialo... ale nebránim sa tomu, aspoň na chvíľu sa prenesiem z tejto hroznej reality... Vidím nás, ako sme ešte pred pár hodinami sedeli na lavičke a rozprávali sme...
,,Tak čo budeme robiť?“ znudene sa na mňa pozrela Mary.
,,No to fakt netuším... Máš nejaký návrh?“ spýtala som sa dúfajúc v kladnú odpoveď.
,,Nie. Mohli by sme už asi aj ísť domov.“
,,Neblázni, prosím ťa. Je len pol desiatej. Radšej budem celú noc sedieť na tejto lavičke, akoby som mala ísť domov...“ skonštatovala som a ďalej som premýšľala nad vhodným využitím večera.

,,Už to mám!“ triumfálne som skríkla.
Svoj tajomný nápad som pošepkala Mary do ucha...
,,Lily... To snáď nemyslíš vážne...“ nechápavo sa na mňa pozrela.
,,Prečo by som to nemala myslieť vážne? Poďme... Bude sranda...“
,,Nie. Ja tam nechcem ísť. Nepáči sa mi tá myšlienka.“
,,Ach... ty si strašná. Ale prečo?? No, dobre, ako chceš. Tak tu teda seďme celú noc. Mne je to vlastne jedno!“ hrala som urazenú v snahe donútiť ju spraviť po mojom.
,,Jaj...“ vzdychla si Mary a ja už som vedela, že tento malý boj som zvíťazila. Povedz mi, a načo tam vlastne chceš ísť?“
,,Netuším. Len ma to proste zaujalo, keď minule ten pán o tom rozprával,“ na chvíľu som sa odmlčala, ,,a chcem to vidieť. Musí to byť... asi hnusné...“

Ešte chvíľku som ju spracovávala na môj nápad nevšímajúc si jej zlý pocit z tohto neplánovaného výletu. Vybrali sme sa na cestu do neznáma na známom mieste. Konečne prestalo byť to neznesiteľné teplo a začalo sa stmievať.
,,Vieš aspoň, kde to je?“ spýtala sa ma Mary po chvíľke trucujúceho ticha.
,,Hmm... pravdu povediac... ani nie. Ale mám jeden typ. Podľa opisu toho pána by to mohlo sedieť.“
,,A kde by to akože malo byť?“
,,Na Kalvárií...“ zamyslela som sa. ,,A ak to nenájdeme, nevadí. Aspoň sa prejdeme... po cintoríne!“ skríkla som znenazdajky a hodila som sa na Mary hrajúc úlohu upíra. Obe sme sa začali smiať a zas medzi nami zavládla priateľská atmosféra.

Presmiali sme sa celú cestu. Ani nevieme ako a boli sme pod Kalváriou. Stáli sme pred ťažkou kovovou bránou vedúcou na cintorín a poslednýkrát sme sa spýtali samé seba, či sme schopné tam ísť...
,,Lily, ja fakt neviem... Ideme?“
,,Poďme!“ povedala som rozhodne a už som viac nemienila čakať ani minútu. Zdá sa, že zvíťazil pud zvedavosti nad pudom sebazáchovy... Vykročila som k bráne. Mary nehybne stála a hľadela na bránu. Nezostávalo mi nič iné, ako sa vrátiť a vziať ju za ruku.

Kráčali sme pomedzi hroby, ktoré boli osvetľované len blikajúcou lampou z ulice a svitom Mesiaca v splne. Na cestu sme si pre istotu svietili mobilmi. Keď zo mňa opadol prvý strach, zas som sa začala na všetkom dobre zabávať.
,,Nemusela by si sa toľko rehotať,“ napomenula ma Mary s obavami.
,,Ježiiiš... prečo by som sa už ani smiať nemohla?“
,,Neviem... niekto ťa bude počuť a príde nás vyhrešiť.“
,,Achjaj... Ja sa budem smiať, koľko ja chcem. A nebuď taká posratá!“ zľahka som Mary drgla do pleca... Nedočkala som sa však žiadnej odozvy... Mierne som spomalila a uprela svoj pohľad niekam do tmy... ,,Videla si to?“ zašepkala som...
,,Čo? ČO?“ zmätene sa Mary obzerala okolo seba...
,,Tam sa niečo mihlo...“ môj výraz tváre naznačoval, že som videla niečo strašné... Potom som to však nevydržala a začala som sa smiať.
,,Bože, ty si taká sprostá!“ vyčítala mi Mary, až ma na chvíľu zamrzelo, že som spravila tak krutý žart.

Vysoké topole, ktorých lístočky sa veselo hojdali v teplom letnom vetríku, nám oznamovali, že sme prešli celým cintorínom.
,,Aha, pozri,“ povedala som ukazujúc na zjavne udupanú trávu, ,,to je chodník. Poď.“ Vzala som Mary za ruku a išli sme po tom chodníčku. Nemuseli sme ísť ani ďaleko a našli sme to...
,,Všímaj... tu je to... mala som pravdu...“ stála som bez pohnutia, ,,obetisko satanistov...“
Zmocnil sa ma zvláštny pocit. Zovrelo mi žalúdok. Dívala som sa na veľký kamenný oltár, na ktorom bol krvou nakreslený pentagram... Znášal sa tam zvláštny pach a zbadala som aj nejaké pozostatky... Nevedela som, či boli ľudské... ale každopádne patrili nejakej živej bytosti...

Ani sme si to neuvedomili, ale obklopovala nás úplná čiernota, temnota... Mala som zrazu pocit, že tá tma okolo nás ožila...
,,Poďme rýchlo preč, Mary, už aj mňa prešlo to nadšenie z tejto prechádzky...“
,,Utekajme, prosím...“ zašepkala.
,,Iiih...“
,,Čo je? Čo je??“
,,Videla si to?“ zovrela som Marynu ruku.
,,Toto už akt nie je vtipné. Nebavia ma tie tvoje hlúpe žartíky. Nemám na to ža...“
,,Nie, teraz nežartujem. Niečo sa tam pohlo...“ natlačila som sa k Mary. ,,Aha, znova...“
,,Aj tam,“ z hlasu Mary bolo jasne badateľné zúfalstvo. Nohy sa nám premenili na kamene a my sme sa nedokázali brániť útekom...

Z každej strany sa k nám približovali akési postavy... Vystúpili spoza každého stromu a kríku... Bolo ich dosť veľa na to, aby ovládali situáciu... Vyzerali ako tiene. Postupovali stále bližšie a bližšie. Úplne nás obklopili a uväznili nás vo svojom zajatí... Kruh okolo nás sa postupne zmenšoval a mne sa začali tiskať slzy do očí. Mary som stískala tak silno, že som jej určite zastavila krvný obeh... Nevedeli sme, čo sa deje, čo to znamená, ale že situácia, v ktorej sme sa tak náhle ocitli, neveští nič dobré, nám bolo obom jasné. Spolu s postavami k nám prichádzala aj zúfalosť, chlad, pocit beznádeje...Kruh, z ktorého už nebolo cesty von, nás obklopil úplne. Mesačný svit nám aspoň trošku dovolil nahliadnuť na našich agresorov... záhadné postavy odeté v obradných habitoch... dlhých čiernych plášťoch s kapucňou na hlave.

Chcela som kričať, ale hlas sa mi v krku zadrel a nedokázala som zo seba vydať ani hlások... Čakali sme, čo s nami bude a v duchu sme sa modlili... Keď zhasla aj naša posledná nádej na útek, z kruhu vystúpila vysoká postava...
,,Ale, ale... Máme tu azda nejakú neohlásenú návštevu takto neskoro v noci?“ neznámy muž sa smial hrdelným smiechom, ktorý mi trhal bubienky... ,,Dve mladé panny sa nám prišli ponúknuť miesto obetných baránkov? No ale to je fakt úžasné. Najvyšší z vás bude mať radosť.“
,,Nie!“ konečne sa mi podarilo prehovoriť, ,,chceme ísť domov...“
,,Ale na to je už príliš neskoro...“ povedal ten muž so zvláštnym úsmevom.
,,Čo chcete s nami urobiť?“
,,To hneď zistíš...“ všetky čudné postavy sa začali smiať...

,,Nie! NIE! Neubližujte nám, prosím! Prosím...“ moje slová však úplne zanikli.
Začal zvoniť zvonec a v pravidelných intervaloch sa ozýval gong. Naokolo pozapaľovali fakle... Na každú z nás sa vrhlo zopár postáv a my sme nemali ani tú najmenšiu šancu sa ubrániť. Zapchali mi ústa a zviazali ma tak silno, až som počula praskať moje kosti, nemohla som sa ani len pohnúť. Hodili ma na zem pri strom a viac sa mi nevenovali. Mary položili na oltár a zamedzili jej pohyb. Boli sme úplné odpísané...

Chcela som kričať, brániť sa, utiecť, pomôcť Mary. Musela som sa však len pozerať na tú hroznú vec... Postupne zapaľovali sviečky a po oboch stranách oltára na zem položili pentagram. Každý zaujal svoje miesto a postavy sa rozostúpili okolo oltára a nás do kruhu. Ten zvláštny muž vystupoval ako kňaz pri čiernej omši. V jeho rukách sa zjavila veľká dýka, ktorá sa zaleskla, akoby túžila sa sfarbiť od krvi dočervena. Všetci opakovali nejaké slová, ktorým som vôbec nerozumela.. akúsi formulku... Keď som zbadala, ako sa ten muž približuje k Mary, začala som sa mykať, chcela som jej pomôcť, túžila som zabrániť tomu nešťastiu, no podarilo sa mi akurát tak zvaliť na bok. Počula som, ako sa Mary snaží kričať so zapchatými ústami... chcela ujsť...

Satanista s dýkou rozrezal Mary šaty a ona zostala úplne nahá. Chcela sa brániť, no okolo končatín mala ovinutý silný povraz... Hrot dýky sa zľahka dotkol jej brucha a ten netypický kňaz jej na brucho nakreslil pentagram jej vlastnou krvou. Zvíjala sa od bolesti a na tvári satanistov sa usadil jemný úsmev... Niektorý z nich mi zabránil vo výhľade na oltár. Netušila som, čo sa deje... Zvonenie zvona bolo tak intenzívne, že som len videla, ako pohybujú perami... Zmocnil sa ma strašný pocit... Pocit viny a beznádeje... Blížil sa môj koniec a koniec mojej najlepšej kamarátky, čo som spôsobila iba ja... Mala som ju poslúchnuť! Mala som počúvnuť jej zlý pocit! Teraz však už bolo neskoro... Nezostávalo mi nič iné, len modliť sa...

Stále mi zostávalo horšie a horšie... Netúžila som po ničom inom ako po tom, aby to už konečne skončilo... akokoľvek... Prichádzali na mňa mdloby a pred očami sa mi premietal celý dnešný deň. Bola som na pokraji šialenstva. Nemohla som uveriť ničomu z toho, čo sa tu práve odohrávalo... Pripadalo mi to všetko ako jeden veľký zlý sen... Medzi tými postavami som videla osoby, ktoré poznám, s ktorými som bola v každodennom styku... A videla som tam aj toho pána, ktorý mi toto miesto spomenul len tak medzi rečou. Už mi je jasné, prečo nám to hovoril... Dalo sa mi zvracať a hrozná pachuť handry napchatej v mojich ústach sa k tomu len pridávala... Štiplavý dym mi takmer úplne znemožnil čokoľvek vidieť... Nikdy v živote som sa necítila viac bezradná... Netušila som, čo so mnou spravia... či ma čaká taký istý osud ako moju kamarátku... A tak som tu len nehybne sedela a... čakala... na svoj koniec...

Potom sa mi podarilo vypľuť tú odpornú handru z úst. Nad hlavou čierneho kňaza sa zaleskla dýka... Zabodol ju mojej Mary priamo do srdca! V tom momente sa ozval strašlivý úder gongu, ktorý rozochvel moje vnútornosti. Začala som kričať, no môj hlas zanikol v ich speve... In nomine Dei nostri Satanas Luciferi excels, in nomine Dei nostri Satanas...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu