Nie všetko, čo je staré, je dobrosrdečné a chce to piecť koláče

K tomuto krutému vyhláseniu ma viedlo zopár udalostí, ktorým som bola svedkom, a možno sa pod to podpísal aj samotný fakt, že obyvatelia našej nemalebnej, modernizáciou a priemyselným rozvojom zabudnutej dediny, sú prevažne dôchodci priam rustikálneho vzhľadu... Verte, o vtipné príhody tu nie je núdza...

Minule si len tak stojím na zastávke a...
,,Jááj, Jeľka, ako kukán, už aj tebe sa takô hompáľa na hrdľe...“
,,Nó, Márka, deti mi daľi, že je to ten mobiľ...“
,,A čo? Už si s týn aj probuvala teľefónuvať?“
,,Jaj, keby si ty vedela, akú son ja s týn mala patáliu... Chcela som ti minule volať tomu môjmu Joškovi, reku keď k nán príde, nak mi donesie z tých Ľevíc šunku, aj voľáke rožke... A zvonilo ti mu to, ľen keď mi to zdvihla taká mladá a hovorí mi... Práve nie je v dosahu. Zanahajte odkaz... A ja počúvan, reku čo tá robí u môjho Joška... A tak son sa jej spýtala... Moja, a ty si čia? A ona ništ... Ľen si furt to svoje mlela... Zanahajte odkaz... zanahajte odkaz... A ja son si povedala, a čo ja buden po cudzích ľuďach odkezy zanahávať... Vypla son to... Ale musín sa ja ho spýtať, chto že to bou, ľebo mi nespomínau, že by mau dáku frajerku...“
Chudák Jožko, bude mať problémy kvôli odkazovaču...

Ale toto je ešte ten lepší prípad... V novembri, keď sme chodili po cintorínoch, vypočula som si niečo takéto...
,,Jaj, ženy, videla son Katu pri hrobach... Ani slzu nevyronila... ani slzu! Hlavná vec, že teľko mala tých kvetou navykladaných na ton hrobe... Jaj, keby sa jej ľen tak tá tabuľa chcela prelomiť...“
Aká milá, dobrosrdečná starká, však? No kto by takú nechcel?

Keď som bola v kostole na 2. sviatok vianočný, zastavila som sa so sestrou trošku pri betleheme, ale vyjsť sme nemohli, pretože cestu nám zahatali tri starké v krojoch, ktoré majú v priemere vyše metra... a boli také ohováraniachtivé, že im nerobilo absolútny problém, ohovárať rovno v kostole...
,,Jaj, no, Milanko sa už pekne ukázau... Ani na mňa nekukou, keď tadeto prechádzau... Tak to je veľmo pekný zaťko...“
Aj vy máte niekedy chuť v budúcnosti sa vydať za sirotu?

Áno... ohováranie je v našej dedine veľmi obľúbený šport a dokonca sa tým preslávila v Levickom okrese... Starké, u nás nazývane totky alebo manky, sa veľmi rady chodievajú sťažovať do školy, že sa im deti nezdravia... Deti sa im zdravia, len ony sú vždy tak pohrúžené do ohovárania v tých svojich svorkách, že jemné detské pozdravy prepočujú...

Ach, kam to len speje, keď už aj starí ľudia sú takýto... Starkovenovia sú niekedy horší ako malé deti... Čo vy na to?

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

40 komentov k blogu