rozhodla som sa, keď už je to pomaly rok (máj sa tak rýchlo blíži, až je to k neuvereniu, prečo ten čas tak letí?), čo ku tebe niečo cítim, že si začnem odkladať Tvoje listy písané pre Teba. Toto je prvý oficiálny list, ktorý nie je (bezprostredne po dopísaní) zmazaný, roztrhaný a ani nijak inak odstránený z povrchu zemského, ale odložený aby sa zachoval. Aby sa zachovalo všetko v ňom a na ňom, v čase a priestore, aspoň sprostredkovane.
Listy tu spočinú nejaký čas. Neviem prečo, ale mám pocit, že by mali byť (Tebe) k dispozícii, v prípade, že by sa mi niečo... že by sa niečo stalo. Asi by si si ich chcel prečítať. Asi by si chcel vedieť skutočnú (a celú) pravdu.
Aj ja by som chcela, aby si vedel pravdu.
Raz. Teraz ešte nie.
A tiež by ma mrzelo stratiť záznam o tomto. Je škoda nechať rozplynúť vo vzduchu a minulosti niečo tak pekné, ako to, čo cítim ja voči tebe. Pretože i keď ma bolíš a to príšerným spôsobom, stále pociťujem šťastie. Bezprostredné šťastie. Šťastie tak nevýslovné, že i teraz sa usmievam a mám pocit, že iskrím, keď na teba myslím.
I keď je to jednostranné, i keď je to neopätované, i keď je to neznáme a nikdy neadresované... robí ma to šťastnou. Vďaka tomuto pocitu sa cítim živá a plná, plná až po okraj svojej vlastnej osoby. Vnímam, ako ma prestupuješ, celou svojou bytosťou v tej mojej a ako sa tvoja existencia stáva mojím bytím. Neviem to nejak poriadne a jasne opísať, ale hádam to chápeš. Že to chápeš?
Vďaka tomuto pocitu sa cítim ako človek. Tým, že ťa ľúbim, sa cítim akoby som to bola... ja.
Je to bláznivé, že áno?
Asi som sa zbláznila, že si glorifikujem i toto patetické nič. Vysmial by si ma?
Ale zovrie mi srdce, keď si predstavím, že pocit lásky, ktorú cítim, by som mala zo seba vyrvať. Bolo by to ako zabiť samú seba. Prečo zabíjať niečo, čo tak strašne zúfalo chce prežiť a čo tu tlie a zohrieva ma, žije, dýcha, pulzuje a je tu tak jasné ako to, že každý deň výjde a zapadne slnko.
Možno raz budem ľutovať, že som to sem, tak trúfalo, zavesila. Ale čoho sa mám obávať? Že si to prečítaš? Keď to nájdeš, bude už aj tak neskoro. Viem to.
I tak by si nemal ani chuť to riešiť, že áno.
Tieto texty poslúžia len na vyplavenie mojich prebytočných emócii, nič viac, nič menej. Niektoré dni, ako napríklad tento, len veľmi ťažko ovládam v sebe odhodlanie, odhodlanie nepovedať ti to. Nevykričať ti na plné ústa, čo vlastne pre mňa znamenáš. Nepriznať ti, že ti klamem už tak dlhú dobu. A že nejakú dobu žijeme v zahanbenej polopravde, pololži.
Mám dojem, že by si nechcel, aby som ti to povedala. Povedal by si mi, že som to skazila a ja nechcem byť kazisvet. Viem, že v opačnom prípade, keď na to prídeš, mi môžeš povedať prečo som ti to kurva tak dlhú dobu tajila a ľstila ti... môžem ti povedať len to, že som sa bála.
Nie tvojej odpovede. Ja viem, že tvoja odpoveď je nie (práve mi stekajú slzy z očí, keď toto píšem). Ale teba. Je príliš neskoro ti to vravieť, hlavne keď som rozohrala úplne inú hru.
Vieš, ja nechcem stratiť ani trochu z toho mála, čo sa mi naskytuje.
Ľúbim ťa.
Teší ma, že to môžem takto napísať. Trochu sa mi uľavilo.
Trochu dosť.
- Deviatka
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár