prečo ťa vlastne takto volám? Znie to tak teplo. Nepáčilo by sa ti to. Neviem, niečím mi toto zvieratko veľmi pripomínaš. Asi očami. Máš hrozne krásne oči a keby to nebolo také divné a creepy, pozerala by som ti do nich (neu)stále. Škoda, že sú tak často smutnoprázdne. Ono sa síce smeješ, ale čosi v tvojich očiach sa nemení a ostáva stále rovnaké. Vyhasnuté. Málokedy sa smeješ očami. Čo je škoda. Znamená to totiž, že nie si šťastný.
Rada sa na teba pozerám, všetko čo robíš, mi príde také nejaké... magické. Príťažlivé. Akoby si ani nebol z tohto sveta, ale bol nejaké čarovné stvorenie z rozprávkového lesa. Rada sa pozerám na tvoje ruky, keď niečo robíš. Mám rada tvoj úsmev. Tvoj smiech. Tvoju vôňu, najmä vôňu vlasov (bože). Niekedy len tak na teba ukradomky zízam a hovorím si, prečo musíš byť taký pekný. Oveľa ľahšie by bolo, kebyže nie si. Nie je na tebe centimeter a kúsok tela, ktorý by som na tebe nezbožňovala. Nie je fér, že si taký dokonalý (a nie je fér, že moje ružové čočky ťa robia ešte dokonalejším).
A - dosť. Toto stačí. Nemôžem si toto robiť.
A tuším prvá básnička o tebe, chvíľku potom, čo mi doplo, že ťa mám viac než rada, bola práve o kolouškovi. Asi preto si práve koloušek. Sentiment je silná vec.
Som rada, že je medzi nami všetko (už) v poriadku. Viacmenej, relatívne. Pojem vrámci možností, je asi na to najvhodnejší. Mrzí ma, že som ťa sklamala a ublížila ti. Nemôžeš za moje sračky. Nemôžeš za to, že ťa ľúbim a ja sa neviem zmieriť s tým, že ty mňa nie. Ja totiž v poriadku nebudem ešte veľmi dlho. Nielen v súvislosti s tebou. Ako osoba som proste príšerná.
Mrzí ma minulý list. Zlyhala som. Nemala som byť na teba prečo nahnevaná. Len niektoré dni to bolí viac ako inokedy. To, že ma nechceš. Čo ti samozrejme nemôžem takto povedať, kedže o mojich pocitoch nevieš. Neviem, čo ti mám vtedy povedať. Bojím sa, že ťa pre toto stratím. Vadí ti, že ti nehovorím svoje tajomstvá. Ale toto... toto ti proste nemôžem povedať. Zmenilo by to všetko.
Vtedy proste prepadnem smútku. Ono je to pre mňa čosi ako miniodjeb, také to "nie, nechcem ťa", ktoré povieš osobe o ktorú nestojíš, keď ti vyzná svoje city. Uvedomenie si, že som bez šance. Pár dní sa zmierujem s tým, že nič pre teba neznamenám a potom sa dám dokopy. Strieda sa vo mne smútok, bezmocnosť, sklamanie, hnev, strach, láska, všetko.
Som si povedala, že nepotrebuješ ďaľší negatívny zážitok s kamarátkou, ktorá je z teba spičená a pošle ťa preto do riti, lebo nevie zvládnuť tvoje odmietnutie. A bolí ju následne sa s tebou sa kamarátiť. Myslím, že už si to párkrát zažil a ja som videla na tebe, že ťa strata ich kamarátstva mrzí/bolí. A že ti chýbajú.
Zmierovanie za pochodu je veľmi ťažké. Neefektívne. Vlastne to asi nemôžem ani nazvať zmierovanie.
Ja ti to neurobím. Chcem ti dokázať, že som dobrá kamarátka. Nechcem byť zlý človek. Nechcem sklamať. Záleží mi na tebe. Nechcem aby si bol smutný len preto, že ja dačo nezvládam. Nezaslúžiš si to. Radšej by som zomrela ako ti spôsobovať bolesť. No, možno bolesť asi nie, až tak by som ti nechýbala. Frustáciu, hnev. Nazvy to ako chceš.
Deje sa to v pravidelných intervaloch. Potom zase zabudnem. Nie, nedostanem nádej, nádej som ja nikdy nemala. Len na to zabudnem, že ma nechceš. Je to asi ochranný a obranný reflex, ktorý sa mi sám zapne, pretože potrebujem prežiť. Potrebujem necítiť bolesť. Potrebujem fungovať v každodennom živote. Cvokla by som sa, kebyže na tvoje "nie" myslím denne. Preto sa to deje len občas. Preto tie nálady. Preto tá moja dysfunkčnosť.
Zviera ma strach z toho, že ťa tak dlho neuvidím. A pritom je to len pár dní. Veľmi som si na teba zvykla. Desí ma tá separačná úzkosť, ktorú cítim, keď ťa nemám pri sebe. S týmto mávajú problém malé deti, keď sa priveľmi naviažu na rodičov v dojčenskom a batolivom období. Mám to asi podobne. Potrebujem ťa. Hrozne ťa potrebujem. Čoraz viac myslím na to, čo sa stane, keď sa prestaneme stretávať. Čo budem robiť. Ako to bez teba zvládnem. Neviem si predstaviť život bez teba. Neviem si predstaviť, čo bude, keď už tu nebudeš. Ako budem vedieť fungovať, žiť a jestvovať bez teba. Čo bude mojím podnetom, prečo ráno vstať a čo bude mojím naplnením dňa, keď sa budem ukladať na spánok.
Toto sa ti tiež bojím povedať. Ono je celkom desivé, keď je na teba niekto takto psychopaticky naviazaný. Bojím sa, že by ťa to vydesilo. A ty ušiel. Odišiel. A v rámci dákeho ohľadu na mňa a preliečenia, mi znížil dávky tvojej prítomnosti a naordinoval tvoju neprítomnosť. Nechcem to. Zbláznila by som sa asi. Ešte je skoro. Ešte nie. Ešte nie som pripravená.
Viem, že som strašne sebecká, tak strašne sebecká, ale v tomto prípade nedokážem nemyslieť na seba. Hrozne ťa potrebujem, tak strašne zúfalo. A neviem sa od teba odpútať. Dúfam, že časom sa to trochu zlepší a nebudem dotieravá ako pijavica. A budem samostatnejšia. A nie odkázaná na tvoju prítomnosť. Nechcem aby si sa cítil za mňa zodpovedný a mal nervy z toho, že som ako malé závislé decko. Nechcem byť príťaž. Nechcem aby si mal výčitky.
Nebolo to takto ani pri bývalom. On nemal toľko mojej dôvery. Nechýbal mi, keď som ho nevidela dva dni. Dokázali sme si nepísať i týždeň. Vedela som fungovať bez neho. Stretávala som sa s inými ľudmi, mala kopec záujmov. Ale pri tebe... vždy som sa smiala ľuďom, pre ktorých je partner na prvom mieste. No a teraz sa to stalo i mne. Už sa nesmejem. Ty si na prvom mieste (a to ani nie si partner). A potom je všetko ostatné...
Snažím sa to zmeniť, ver mi. Ale ide to veľmi pomaličky.
(Plačem. Hrozne sa bojím, že sa tak stane. Že zomrieš, opustíš ma alebo ma znenávidíš a pošleš do riti alebo proste čokoľvek, že dojde k zaniknutiu kontaktu. Zbláznim sa vtedy. Zomriem.)
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár