už veľmi dlho hľadám riešenie z tejto situácie, ale zisťujem, že to asi sama neviem prekonať. Cvičím (hormóny šťastia, že jo), počúvam "upokojujúcu" hudbu (Vivaldi a jeho štyri ročné obdobia majú svoje čaro), zapisujem si svoje pocity (filtrácia pocitov), umelecky a kreatívne sa činím (odpútanie pozornosti), keď to na mňa ide. Nič nepomáha, viacmenej tieto veci robím nasilu. Všade písali, že tieto veci sú dobré na potlačenie úzkosti a smútku. Pokúsila som sa, v danom momente to trochu pomohlo, ale potom už nie. Možno ešte to písanie je také, že mi pomáha vyventilovať, aby som nenosila veci v sebe, ale ich aj trochu odfiltrovala von. Ale tiež to pomáha len dočasne. Niekedy mám pocit, že všetko, čo napíšem, keď sa potrebujem zbaviť čiernych myšlienok, sa rozpadne a všetky písmenká, ktoré som použila pri tvorbe textu, mi nacupitajú naspäť do hlavy a zaplnia ju znova celým tým obsahom, ktorý som zo seba chcela dať preč. Pripomína mi to presýpacie hodiny.
Budem písať otvorene, pomáhajú mi veci, ktoré zdraví ľudia na riešenie svojich problémov nevyužívajú. Opakujem ich, aj keď tiež pomáhajú len dočasne. Čo je zlé. Racionálne je robiť prospešné, efektívne, trvácne a dobré veci. To čo robím ja, nespĺňa ani jednu požiadavku. A napriek tomu ich neracionálne robím i naďalej.
Viem, že treba už niečo robiť. Sama si pomôcť neviem, resp. asi potrebujem trochu usmerniť. Nechcem tým zaťažovať rodinu, ani kamarátov, pretože ja sama mám psychicky chorých kamarátov a vidím, že sa im vyhýbam (alebo bagatelizujem ich problémy a smejem sa z nich, teda niektorých, cítim sa preto ako sviňa, hlavne keď tiež niečo také mám) a bojím sa, že by to začali robiť i moji kamaráti mne a toto fakt nepotrebujem. Viem, že nie všetci ľudia sú v tomto ako ja, ale predsa.
Nechcem aby tiež zmenili prístup, lebo mi viac pomáha, keď sa ku mne správajú ako teraz (ako k normálnej). Ale faktom je, že takýto ľudia (psych. chorí) neskutočne odoberajú energiu, silu a elán. Sú starosťou, bremenom, smútkom. Spúšťajú ďaľší sled reakcí, príčin a následkov. Niektoré veci je preto lepšie si nechať pre seba. Logicky je predsa lepší jeden smutný človek ako viac, nie? Ja tiež nie som rada, keď ľudia na mňa prenášajú svoje problémy (výnimkou takých, čo ľúbim a chcela by som im pomôcť i z hrobu, tých nie je veľa, ale len zopár), asi som sebec, áno, presne to som. Až na spomínané výnimky, ma to zaťažuje a bolí a serie.
Vydesila som pár ľudí a vydesila som i sama seba. Dneska som sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Momentálne brázdim temné zákutia a hlbiny internetu a hľadám najlepšieho psychiatria. Nie som síce sebadiagnostik, ale sama si uvedomujem, že mať na konte za 1, pravidelnú a dlhodobú automutiláciu za 2, pokus o suicidálny čin (nevyšiel, zatiaľ ani neviem, či som rada alebo nie - z toho množstva tabletiek mi došlo zle a väčšinu som vyvracala (asi som to nemala jesť na lačno), ale to čo ostalo vo mne, nestačilo na smrť, akurát ma to odpálilo na 5 dní a spôsobilo zbytočné problémy s obličkami) a za 3, abnormálne pocity sebakontroly v niekoľkých sférach svojho živote, je na návštevu psychiatria. Či nie? Či si to len namýšľam?
Chcem dosiahnuť zlepšenie. Pamätám si, že mi bývalo lepšie, pamätám si tie časy, keď som bola šťastná a netrápila som sa. Možno by sa to dalo znova vrátiť. Neurobila som všetko, aby som to ešte vzdávala. Preto psychiater, preto psychológ. V poslednej dobe sa prestávam tak zúfalo brániť i predstave, že by som brala lieky na hlavu a šla na psychiatriu, ak by mi to malo pomôcť. Sú to posledné možnosti. Ak ani to nepomôže, potom to môžem vzdať. Ale aspoň budem vedieť, že som skúsila všetky možnosti a situácia naozaj je bezvýchodisková.
O chvíľu budem volať, aby som sa objednala. Dúfam, že to naozaj spravím a zvládnem tam zavolať. Dúfam, že sa na to nevyseriem ako vždy.
- Deviatka
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
purenarcissism
24. 9.sept. 2015 10:59
určite choď... a držím päste
Napíš svoj komentár