Je to kvôli očakávaniam.
Očakávaniach mojich a ostatných ohľadom mňa.
Očakávaniam, ktoré som mal k budúcnosti a o ktorých sa mi zdá, že som ich nesplnil.
Je to akoby každé narodeniny boli vysvedčenie na ktorom presne vidím kde som neuspel - niekedy aj v tých najzákladnejších predmetoch.
A tak by som svoje vysvedčenie najradšej skrýval pred všetkými, pretože aj keď niekde môžem byť lepší ako iní, tak prepadnúť z jedného alebo dvoch predmetov a z ostatných mať jednotky je stále horšie ako prejsť so samými trojkami.
Necítim sa v spoločnosti tak dobre ako iní.
Áno, mám priateľov, ale nerozprávam sa s nimi o všetko nad čím premýšľam, na čo myslím, pretože sa bojím, že v momente keď sa naplno otvorím a ukážem im aký som celý, znechutia sa alebo len zasmejú a potrasú hlavou.
Ten kto by povedal, že mať jedného priateľa s ktorým sa môžete rozprávať o čomkoľvek je lepšie ako mať ich mať veľa a musieť sa obmedzovať nevie, čo je závisť.
Kedysi som si myslel že som osamelý.
Jediný na celom celom svete, lebo vždy som tam akosi zabudol zarátať ľudí, ktorých poznám najdlhšie.
Bolo to akoby som mal horúce železo v mojej hrudi.
Najhoršie na tom bolo, že mi ani nechýbali samotní priatelia, ale vadilo mi, že iní ich majú a ja nie.
Že oni sa bavia, zatiaľ čo ja doma čučím do steny.
Bola to jednoduchá závisť, ako bola detinská, tak aj spaľujúca.
Časom sa mi ju podarilo skrotiť, a zistil som, že ak ju ignorujem a nehľadím na to, ako dobre sa majú ostatní, uvidím, že aj ja viem zabávať.
A že si môžem nájsť priateľov preto, lebo ich chcem a nie preto, že ich majú všetci naokolo.
A presne tento pocit závisti sa vo mne ozýva teraz pred mojimi narodeninami.
Osemnástymi mimochodom.
Najradšej by som niekam zaliezol a ignoroval tento deň, na ktorý som mal toľko očakávaní.
Ale pre ostatných boli ich osemnástiny taká zábava. Tešili sa, zabávali a železo v mojej hrudi sa zasa rozpaľuje do červena, pretože prečo by som sa nemal aj ja?!
Je to ako by vo mne medzi sebou bojovali dva tajfúny, kde jeden si želá odletieť pred všetkými prekážkami, zatiaľ čo druhý chce robiť tie najhlúpejšie a najzábavnejšie veci, ktoré ho napadnú, ale nie pre to aby sa cítil dobre, ale preto aby sa necítil horšie ako ostatní.
Aj keby to malo skončiť záplavami, tsunami a škodami za dve miliardy.
A medzi nimi slabý hlások o sile prievanu kričí najviac ako môže, že aj tak nemá zmysel niečo oslavovať, lebo som sa za ten rok vôbec nezmenil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
flagrantine
30. 7.júla 2011 10:36
dobré
Napíš svoj komentár