Poriadne som podupal zvyšky stebiel, sadol som si na zem. Snažil som si užívať pocit radosti zo splnenia tohto náhleho popudu. Obilie ale asi malo niečo proti impulzívnym rozhodnutiam a tak ma vytrvalo pichalo do zadku.
Vzdychol som si.
V poslednej dobe som vzdychal často. Nie netrpezlivo alebo rezignovane, ale skôr znudene. Každý deň som spal. Jedol. Keď bolo treba, chodil do školy. Rozprával sa s ľuďmi ktorých som poznal a chodil na miesta, ktoré som poznal.
Bolo mi z toho zle.
Akoby som stále dokola púšťal tú istú videokazetu - po tisícom prehratí sa všetky obrysy rozostria a všetky farby vyblednú. Ale nevymením ju, pretože nemám lepšiu.
Svitanie začalo tak pomaly a nenápadne, že som ho zmeškal. Asi aj slnko má niečo proti impulzívnym rozhodnutiam.
Vstal som, zatriasol som nohami, aby som do nich dostal cit a ešte chvíľu som sledoval vychádzajúce slnko, než som sa vydal po cestičke domov.
Dúfam, že sa zajtra prihodí niečo, čo ma vytrhne z tohto obohratého... niečoho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár