Tetovanie každej Sukuby, bola jej osobná záležitosť. Vytváralo sa na základe jej povahy a oblasti, v ktorej vynikala. Napríklad Sukuby, speváčky, mali tetovanie s notami. Ja som ho mala orientálne až takým starým japonským štýlom. Pôsobilo by dokonale, keby neboli na ňom drobné guličky, alebo hrčky v čiarach, ktoré mali byť bezchybné. Každá jedna gulička, predstavovala jednu dušu. S ich počtom, rástlo postupne aj tetovanie. Mala som od ramena hore až kúsok pod lakeť.
„Neodporúčam ti sa ho dotýkať.“ Šepla som, keď som videla ako natiahla ruku.
„Tých... duší... je tam neskutočne veľa.“ Šepla po chvíli. Na jej pohľade som zbadala, že ich cíti.
„Cítiš tú chuť po nejakej?“ opýtala som sa jej. Len nemo prikývla. Teraz si už mohla predstaviť, aké to je. Ten chtíč po nich.
„Prečo.. ich.. tak cítim..“ radšej som ho pomaly nechala miznúť.
„Je to ako keby sa cez naše tetovanie niekam dostávali a rovnako ako na každej mriežke alebo niečom podobnom zostanú nejaké zbytky. Chápeš nie?“ Jill prikývla, ale videla som na nej ako na chvíľku zosmutnela z toho, že ten pocit zmizol. Ako sa stratilo tetovanie, tak aj blond farba mojich vlasov.
„Tvoj tréning nechám na školu. Myslím, že prv ťa musím naučiť si zvykať na takéto podnety. Aj keď je problém ich len tak hocijako trénovať. Hlavne ak...“
„Ak čo?“
„Ak na to potrebujeme pokusných králikov.“ Pousmiala som sa.
„To nie!“ vyplašene na mňa pozrela.
„Jill. Ja viem, že ti to je asi proti srsti, ale inak sa to nenaučíš.“
„Nie. Žiadnych pokusných králikov.“ Pokrútila hlavou a postavila sa.
„Fajn. Ako myslíš.“ Rezignovala som. Ona nebola typ, ktorý by si niekedy želal byť tým, čo je. Však, kto by si už želal byť démonom. Ja som to mala dané od malička, takže tú myšlienku som mala vrytú do svojich kostí. Veľa krát sa ale stáva, že sa medzi naše rady dostanú práve také osoby ako ona. Bola príliš empatická a citlivá.
Videla som jej na očiach ako sa strachuje.
„Jill...“ oslovila som ju.
„Nie. Musí existovať aj iný spôsob. Alebo niečo iné.“
„Existuje jeden spôsob.“
„Aký?“ spýtala sa hneď.
„Kým... v podstate do seba nevstrebáš prvú dušu, tak si normálna. Len máš isté chúťky ako pred chvíľou.“
„Veď ale to je super. To si mi prečo nepovedala hneď?“ nechápala.
„Lebo to nie je len tak. Tie chúťky sú teraz malé, ale bude to čím ďalej tým viac rásť. Preto sa to musíš naučiť ovládať čím skôr kým to ešte ide.“
„Nie. Môžem sa tomu vyhýbať. A budem si dávať na to pozor.“ Povedala tvrdohlavo. Tým som to zakončila. Nemalo to vôbec význam sa s ňou o tom baviť. Trochu ma to vytočilo. Ja viem aké to je tomu odolávať! Musím tomu čeliť každučičký deň! A ona?! Ona to tak podceňuje ako keby to bolo odnaučiť sa fajčiť... Ach!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár