Viete, keď kráčam sama ulicou, mávam pocit, že rozmýšľam viac, ako je na mladú babu vhodné. Taktiež mávam pocit, že keď kráčam sama ulicou a nerozmýšľam, nie je mi dosť dobre jasné, prečo vlastne kráčam. Tu nastáva problém - mám sa radšej cítiť divne preto, lebo mám v sebe toľko vecí, o ktorých musím, teda, vlastne chcem premýšľať, že by som vedela nekonečné hodiny robiť nič a len tak jednoducho sedieť, kráčať, behať, či plávať a premýšľať zároveň, alebo sa mám cítiť divne preto lebo nemám v hlave nič, iba absolútne prázdno.

To je jedno. Aj tak budem rozmýšľať. Ale čo ak o niečo prídem, jednoducho budem príliš zahĺbené vo svojom vlastnom vnútri, že si jednoducho nevšimnem čo sa deje okolo mňa?... Je to divné, ale vo chvíľach môjho najintímnejšieho rozpoloženia cítim, že chcem s niekým zdieľať ten pocit - byť s niekým úplne spojená a vedieť pritom, že to nie je len naoko, že tam naozaj existuje to nehmotné čisté zlato, po ktorom tak túžim. No ťažko si viem predstaviť človeka, s ktorým by som dokázala udržať takéto puto na dlhšiu chvíľu. Mám strach...

Byť tak aspoň na chvíľu vetou na papieri. Niekto by si ma vzal a prečítal. Hneď by mu bolo jasné čo som, som veta ktorá pár slovami opíše celý svet. Ktorá ho v sebe pohltí a následne z nej po každom prečítaní vypadnú nové a nové krásy bytia. Pche! To by bolo príliš jednoduché - a príliš pochybné, nie každý má totiž toľko fantázie aby zo mňa dostal všetko, čo sa len dá. A ja predsa potrebujem vyjadriť to , čo sa vo mne skrýva. Potrebujem vykričať celému vetu, že:... ale čo? mám ja vlastne čo povedať?.. momentálne sa cítim trocha ako v práčke. Stále sa len točím a točím, ale koniec v nedohľadne..

Čo viac dodať... otočte stranu a čítajte.. možno zo mňa dostanete niečo viac

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lonelygirl  21. 2. 2010 17:04
tak odteraz sa budemna každý jednu vetu, ktorú prečítam pozerať úplne inak... skvelý článok
Napíš svoj komentár