Didojelen: List, ktorý Ti nikdy nepošlem..

Ahoj neviem ani prečo ti vlastne píšem možno len jednoducho potrebujem niečo napísať a poslať to do sveta a ty si tá ktorej to náhodou padlo do schránky alebo len proste chcem napísať tebe. Nezáleží mi na tom čo sa zo mňa na tento papier dostane dôležité pre mňa v tejto chvíli je že pocit s ktorým by som ti písala niekedy je preč a teraz mám oveľa triezvejší pohľad na svet a obzvlášť na tú časť kde sa nachádzaš ty. Je mi jedno čo si pomyslíš a nečakám od teba žiadnu odpoveď. Možno nechcem tento list ani poslať ale pri jeho písaní cítim ako zo mňa odchádzajú aj tie posledné zvyšky môjho starého ja a pri dotyku so vzduchom sa rozbíjajú na milióny kúskov. Vieš je to asi taký pocit ako keď podpáliš svojmu bývalému jeho najobľúbenejšiu vec a ešte ho prinútiš sa pozerať. Ale na tom nezáleží a nezáleží mi ani na tom či ti budú tieto riadky dávať nejaký zmysel. Ja to len jednoducho musím urobiť a je to niečo na čo sa už dlho chystám ale až do dnes proste nenastala tá správna chvíľa. Keby som ti napísala skôr nemalo by to pre mňa ten správny účinok a teda by to ani nesplnilo svoj účel. Raz keď sa pozriem späť chcem si pri spomienke na teba pamätať tie pekné veci a dúfam že tomu tak bude ale dovtedy musím spraviť ešte zopár vecí ktoré dokončia moju vnútornú očistu. Rastiem. A tak ako rastie moje vnútorné šťastie a pokoj cítim že sú určité veci ktorých sa musím zbaviť. Možno si pomyslíš že mi drbe ale práve naopak. Konečne je mi fajn. (Prepáč možno to bude znieť kruto) ale už nemám pocit že ťa potrebujem vo svojom živote. Klamala by som keby som povedala že mi na tebe nezáleží. To nie. Ja ti naozaj z celého srdca prajem aby si bola šťastná a aby si mala v živote okolo seba tých správnych ľudí ale dnes keď ťa stretnem hlas v mojej hlave mi povie iba hmm a kde je tá ktorú si v nej milovala? Kedy sa stihla zmeniť v osobu ktorá ti je úplne ľahostajná? Ach bože nevieš si predstaviť čo by som dala za to keby sme si mi dve mali čo povedať tak ako dakedy keby som mala v tebe istotu všetkého čo potrebujem ale dnes to cítim tak že najlepšie pre mňa bude keď ťa hodím za hlavu a zaradím si ťa do kolónky známi. Niekedy neskôr možno zmením toto moje rozhodnutie ale myslím že to príde až na výške. A nemysli si že je to pre mňa ľahké ja sa len potrebujem nejak chrániť pred citovými zraneniami lebo ty aj keď to tak možno nevnímaš si mi spôsobila toľko bolesti ako nikto nikdy a len ťažko si viem predstaviť že by ma ešte niekto mohol tak hlboko raniť. Možno aj preto si nepúšťam ľudí k telu iba ak tak na pol plynu aj keď akútne potrebujem niekoho kto by prišiel na tvoje miesto v mojom živote momentálne nie som dosť silná na to aby som si niekoho pustila tak blízko a preto aj keď to tak nevyzerá som v kríze. V kríze tak hlbokej že čokoľvek robím nedokážem sa k tomu postaviť so sto percentným nasadením. Stále mi niečo vo mne bráni nechať ťa tak. Jednoducho nepovšimnutú. Ako lístie vo vetre. Bez teba to nemá tie správne gule. Je síce pravda že mám všetko čo si len môžem priať super priateľov rodinu mám koníčky a mám aj inšpiráciu na písanie ale to zaberá len polovicu môjho ja. Tá druhá je prázdna. Chátra pustne upadá do zabudnutia a ja sa bojím že raz sa úplne stratí. Raz keď príde ten čas a budem sa v nej chcieť pohrabať a niečo nájsť - nájsť v nej pocit úplnej kompletnosti duše - už mi to nepôjde. Jednoducho vyhodí sa mi nápis vstup zakázaný na ceste sa pracuje. Dodatková tabuľa práce pozastavené odklad do neurčita. Ale to ja nechcem. Ja sa potrebujem odhaliť. Stáť pred niekým úplne nahá. Tak ako kedysi pred tebou. No nejde to. Pretože kedykoľvek sa o to pokúsim a niekto sa dostane nebezpečne blízko zháčim sa a utiahnem sa do seba. A tak tu len stojím napoly mŕtva a čakám na zázrak..

Úvaha

6 0 0 0 0

Komentuj

List, ktorý Ti nikdy nepošlem..

3 komenty k blogu

Horúce!