vrátiš sa späť
do svojho starého tela
už to však nie je to
čo kedysi
Všetky tie roky
a kilá gravitácie
poznať na nich jazvy osudu
Nie
nenesú ťa viac tvoje sieťkované krídla.
Nenesú ťa už tvoje rozprášené nohy.
Už nie je nič
na čo by si sa mohol spoľahnúť
už nie je vôbec nič.
Aj prázdnota si zbalila veci
a odišla preč
niekam ďaleko
veď tu by to aj tak nemalo žiadny zmysel.
Zavri oči
a počúvaj
tú krásnu melódiu ticha
načúvaj prírode
a spevu ranných lúčov
Bež
si tu sám
voľný ako peľ
vo vetre
tak bež
Bež
až kým nenatrafíš na svoju minulosť
na svoje staré ja
Zľakneš sa
ty zbabelec!
zľakneš sa
a ja to viem
tak isto ako to vieš aj ty.
Zľakneš sa
a preto nikdy nedokážeš rozprestrieť krídla.
Nie
ty sa otočíš
a pôjdeš opačným smerom.
Zahľadený do múru
do zeme
a do seba
vystúpiš na vrchol
svojho úbohého pátrania
A zrazu zistíš
že celý život máš už za sebou
Že všetky radosti
si premrhal na jednej jedinej osobe
ktorej na tom aj tak nikdy nezáležalo
Zobudíš sa
a z ruky ti bude kvapkať krv
Krv tvojej matky
a krv tvojho otca
Je to tvoja krv
Tá istá
ktorá ťa privedie do hrobu.
Možno to zbadáš
no bude už príliš neskoro
Jediná možnosť
je vyrezať si srdce z hlavy
a mozog z hrude
jediná možnosť
je zabiť v sebe ja
a ostať tak
Nedotknutý
uprostred odídenej prázdnoty
A potom
vrátiš sa späť
do svojho starého tela
už to však nie je to
čo kedysi
Všetky tie roky
a kilá gravitácie
poznať na nich jazvy osudu
Nie
nenesú ťa viac tvoje sieťkované krídla.
Nenesú ťa už tvoje rozprášené nohy.
Už nie je nič
na čo by si sa mohol spoľahnúť
už nie je vôbec nič.
Veď vieš aj prázdnota si zbalila veci a odišla
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár