Píšem si seminárku, ale keďže na ňu vôbec nemám náladu, nechce sa mi preklikávať texty a robiť pri tom prezentáciu, tak som nejak mimovoľne začala spomínať.

Moje spomienky sú často len bolestivé, ale v určitých obdobiach nachádzam tie, ktoré mi pripomínajú chvíle, kedy som sa cítila naozaj šťastne a keď na ne myslím, tak sa usmievam. Aj keď sú to niekedy trochu trpké úsmevy.

Dokonca som si spomenula aj na bývalého. Na oboch. Dlho som sa o tom druhom vyjadrovala dosť hrubo, ale myslím, že je to definitívne za mnou. Spomínam si ako mi raz jeden chalan povedal, že sa nikdy o svojich priateľkách nevyjadruje hanlivo, lebo predsa kvôli niečomu s nimi bol. Tak snažím sa toho vyvarovať.

Ale napriek všetkému som s ním bola rada. Pamätám sa ako sme sa raz šli prejsť, bola zima, rozprávali sme sa a keď sme šli dole kopcom chytili sme sa za ruky, bežali sme a smiali sme sa. A dodnes sa smejem keď si nato spomeniem. To bol jeden z mala okamihov kedy mi neklamal a takto si to chcem pamätať.

Ale asi žiaden mi nechýba tak ako môj, dnes už asi bývalý, najlepší kamarát. Veľmi som ho mala rada a mám. Nikdy nezabudnem na to, ako ma úplne rozbitú bral z discotéky.V aute ma objal a ja som celú cestu domov pospávala na jeho ramene. Ráno som ho šla odprevadiť v pyžame na zastávku, objal ma a ja dúfam, že to nebolo naposledy.

A bola mi venovaná pesnička Jeden kamarát mal akustický koncert, na ktorom odznela jeho vlastná pesnička, moja obľúbená mimochodom, a tú pesničku mi venoval pred všetkými. V tom momente som mala nekontrolovateľný úsmevový kŕč a dodnes mám keď si na to spomeniem.

Tak teda na to, že som sa dnes pozastavila nad mojím nedostatkom kamarátov, mám v pamäti ešte dosť veľa okamihov s mojimi chalanmi, na ktoré rada spomínam.

Proste takého okamihy šťastia prežívam fakt veľmi intenzívne. A dnes si ich intenzívne pripomínam, lebo mám pocit, že je toho šťastia menej. Ale stále sa mám kvôli komu smiať. Môžem byť hocijako smutná, ale keď mi kamarát napíše: ,,Ako sa máš moja drahá, čo ťa trápi?", tak vtedy sa nejak usmejem. Píše si so mnou do rána, aby som sa mohla vyrozprávať a vtedy viem a cítim, že predsa len nie som taká sama , ako sa mi zdá a že sú tu ľudia, ktorím na mne záleží a mne záleží na nich.

 Blog
Komentuj
 fotka
limetkajaja  26. 2. 2011 23:42
velmi pekne napísané
Napíš svoj komentár