Môj malý nočný boj, alebo prečo sú cvrčky najzlomyseľnejšie zvery na svete...

Asi každý z nás má rád pocit, keď za letnej noci sedíte pri ohni a nepočujete nič, okrem praskania dreva, cvrlikania cvrčkov a kde-tu nejakej besnej srnky, ktorá prebehne okolo.
Je to ten pocit, kedy by človek najradšej zastavil čas a za zvuku tejto prírodnej hudby rozmýšľal nad všetkým, čo mu napadne.

V rozprávkach bývajú cvrčky vykresľované, ako bezstarostní muzikanti vo fraku a s husličkami, ktorí pobehujú po svete, všetkých zabávajú a každý ich má rád. Sú však tieto stvorenia naozaj také mierumilovné a dobrosrdečné, ako vám ich opíše malé dieťa po tom, ako si pozrie nejakú rozprávku o nich?
Z môjho pohľadu nie! Teda aspoň nie vtedy, keď vám táto malá potvora napochoduje priamo do izby a spustí svoju „nočnú hudbu“ práve vtedy, keď sa chystáte zaslúžene si pospať.


Netuším, ako sa tam ten tvorček dostal... Možno vliezol dnu cez otvorené okno, alebo ušiel môjmu drahému Gekonkovi z terárka... na tom nezáleží. Podstatné je, že tam bol, a že som kvôli jeho „menšej“ hudobnej chvíľke nemohla zaspať.

Začalo to vtedy, keď som si včera, asi o pol dvanástej konečne ľahla do postele, že idem spať.
Po chvíli sa však ozval on! Sprvu som si myslela, že ten zvuk vychádza zvonka, a tak som rozospatá vstala a šla zavrieť okno. Myslela som si, že už je po všetkom, no bol to len začiatok...

Po piatich minútach sa ten malý zmrd ozval znovu a tak mi neostávalo nič iné, len vstať a ísť ho hľadať. Vyzbrojená slabučkým lampášikom (ofc made in China) som sa potichučky zakrádala sťa agent FBI, ktorý je práve na stope veľkému zločinu, priamo k oknu. Môj trénovaný sluch zistil, že zvuk vychádza od poličky na knihy, ktorá je hneď vedľa okna. Opatrne som začala zhadzovať knihy, časopisy a papiere, no toho skrčka som nikde nevidela. Keďže už medzitým stíchol, lebo zistil, že som mu na stope, nemohla som sa orientovať podľa sluchu. Vrátila som sa teda naspäť do postele a čakala som, kedy sa znova ozve.

Prešlo desať minút a moja nočná mora sa ozvala, tento krát ešte silnejšie, než pred tým. Šomrajúc a nadávajúc som sa pritmolila k poličke. Už sa ma nebál a tak len posmešne cvrlikal ďalej. Jediné miesto, kde sa mohol ukrývať bolo za poličkou a tak som sa rozhodla ísť nájsť niečo ako Biolit, že ho odtiaľ vysmradím.
Potme a bez toho, aby som zobudila ostatných, šťastne spiacich obyvateľov domu sa však takéto niečo hľadá pomerne ťažko. Preto som sa unavená a nešťastná vrátila naspäť do izby.
Nahnevaná som tresla do poličky a tá potvora konečne zmĺkla...

Po piatich minútach bol stále ticho... aj po desiatich a pätnástich... keď sa však po takmer dvadsiatich minútach znovu ozval, moje nervy to nevydržali. Zhrabla som moju kvietkavú prikrývku a pomalým, no nahnevaným krokom som sa dostala do obývačky, kde som na gauči konečne zaspala.



Boj sa však neskončil a ja preto hovorím: „Ty hnusná potvora, dnes ťa určite odstanem!“

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu