Červie diery

Vedela som, že je v skutočnosti čiernou dierou. Videla som ako hltá. Bolo to desivé.
Ale tušila som, že má v dúhovkách skryté červie diery časopriestoru a prisahám, že sa tam občas zajagali. Musela som vždy niečo pokaziť, pretože sa vždy prirýchlo vytratili a zanechali po sebe svoju jedovito zelenú stráž v tieni pŕhlivých rias. Ale boli tam. A to stačilo.

Našla som človeka s leskom červích dier v dúhovkách! Aj ja som sa nenávratne strácala odkedy som sa dostala do jeho obežnej dráhy. Zavše aj on mizol, tratil sa mi a ja som vtedy začala vykašliavať krvavé fresky na steny ruín okolitého sveta. Spravil zo mňa zvráteného umelca. Mohla som ním byť, videla som predsa červie diery časopriestoru! Čo je viac? Potom sa vrátil, aby si nič nevšimol.

Raz som od neho chcela ujsť. Rozbehla som sa a bežala som dlhými krokmi až som musela zastať, keď už som sotva lapila dych, ešte predtým než som sa mohla z vlastnej skúsenosti presvedčiť o tom, že je Zem skutočne guľatá. Niečo bolo veľmi zvláštne.
Nebúšilo mi srdce. Ono zmizlo. Mala som ho možno uložiť nad snežnú čiaru.
Alebo skôr pochopiť, že som celý čas chodila okolo zavretej brány do neba.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu