"Čím sme, keď sme sami? Niektorí ľudia, keď osamejú, prestávajú existovať."

Môj čaj chutí po rybách. A ani ja dnes celkovo nemám náladu mať svoj zvyčajný tvar. I keď uznávam, že som tie vchodové dvere mohla susedovi podržať. Budem sa mu chvíľu pripomínať hrčou na čele. Mrzí ma to. Nechcem sa ľuďom pripomínať svojpomocne pripravenými hrčami na ich čelách. Ale snáď mu pomôže nezabudnúť na to, že nie je na škodu ostávať v strehu.

Unavujú ma tieto týždne. Dostávam masívne dôvody na neznášanlivosť a snažím sa jej svedomito vzdorovať. Premieňať zhnusenie na fascináciu. Tak ako s tými rybami na dne morí. Ktoré majú tak nepravdepodobné tvary, aké len môžu bez svetla vzniknúť. A je len na každom z nás, akému pocitu sa pri pohľade na ne poddáme. Je to skúška presvedčenia. A Adam sa mi zjavuje čoraz menej. Už nestojí v okne ako kedysi. Medzi záclonami a okenným sklom s rukou na okennej tabuli. Cezmínam na parapete muselo odľahnúť. Pripomína mi to jeden film.

Všetko je napohľad ako predtým, ale všetko sa zdá byť celkom iné, akoby cez noc niekto vymenil ulice a budovy za ich napodobeniny, aj s všetkými ich obyvateľmi. Všetcí tí ľudia v uliciach sú iní, svetlo má iný nádych. Okoliu chýba domáckosť, ako že ním prechádza odjakživa a dobre ho pozná. Som šialená? Nebola. Možno trochu. Trochu viac. Ona sa v tom filme nezmenila, to asi len preto.

Som donútená okolnosťami zúčastniť sa dnes pohrebu. Našťastie som toho človeka nepoznala natoľko dobre, aby ma žiaľ oslepoval a bral mi pojem o čase. Čo však znamená, že budem skúmať pustý plafón domu smútku. Ostáva mi dúfať, že tam nájdem nové nedokonalosti na omietke, a že neopravili tie, čo tam už boli minule. Čas sa vlečie pomalšie, ak sa niet na čom očami zachytiť. Ešte nejako prežiť večne opovržlivý pohľad sesternice z druhého kolena, pod ktorým sa cítim ako kôpka trusu, drzo umiestneného niekde na námestí, kde nemá čo hľadať a potom si cestou domov ulahčene povzdychnem v najbližšej cukrárni, než sa schovám do brlohu s knihou.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu