Celú noc ležala s naširoko otvorenými očami v tme. Prudké prílivy ospalosti spôsobovali, že jej vnímanie reality naberalo trhliny. Myšlienkové schémy sa vykoľajili zo svojich dráh a vznikali absurdné obrazce, ktoré nemohli pôsobiť prirodzenejšie. Zdalo sa jej, že miestnosť v ktorej leží je stovky metrov dlhá. Jej pozvoľné plynutie časom, z budúcnosti do minulosti strácalo pôsobnosť. Jedinou myšlienkou prenikala cez portály storočí a geologických období.
Ležala vedľa človeka, ktorého si vážila väčšmi než aby kedy pomyslela na to že niekedy bude tak blízko neho.
Preto ju neprekvapí až si strhá z očí bilboardy sľubujúce niečo viac a ona uvidí koľko vrstiev tam už bolo. On to pravdepodobne nikdy nepochopí, ale nie na to ju nalákal. Tentoraz nie. Ju nie.
Áno, nepochybne bude mať dôvod na reklamáciu, ale na to je príliš útlocitná. Preboha, však by ich musela vysloviť! A či nedostala viac, než v čo kedy dúfala? Či nevedela, ako to skončí?
Všimne si, že mu nič nevyčíta a tým trápnejšie sa bude cítiť. Previnilým pohľadom potrebuje uspokojiť viac seba než ju. Nepriznal by si to tak otvorene, ale má rád keď sa cíti ako vlk. Ak nie si vlkom, si ovcou. Ona je ovca.
Dusia sa v trojobale mlčania. Do čoho si pichnúť prst pre trochu hibernácie? Zúfalosť nad ňou krúži ako sup. On sa trápi!
Sú nehybní, sú nehybní ako nepodarené porcelánové súsošie.
Zdvorilosť ho núti mlčať. Na pohľady sa však nevzťahuje. Metá po nej očami guľové blesky. Nikdy nezabudne na orchester cikád za oknom. Tú noc exaltoval!
Soľ konzervuje pocit trpkosti. Uviazla v náručí mŕtvych vábničiek. Pondusovky sa medzitým nezaujato pretikali do rána.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
to asi nie je náhoda, či? kto je to, ak smiem vedieť?