Pripadala som si ako včerajšie noviny, napustené farbou, opisujúce nenavrátiteľné minulé, pred zavretými dverami možností, pretože nemožno nanovo popísať papier, ktorý už raz bol popísaný. Pripomínala sa mi posledná strofa Apollinaire-ovej Marizibill, jej slová mi rytmicky bubnovali v mysli.
„Znám lidi různe opuštěné
Ten osud není z románu
Jsou listy co je vítr žene
Jsou oči svíčka v průvanu
Je srdce dveře nedovřené“
Pohodila som na široké, špinavé chladné schody vedúce do mojej izbietky noviny, zelené, hnedé a bezfarebné sklené i umelohmotné fľaše
a naostatok svoju figurínu vo viacerých častiach aj seba samú a stlačila som samospúšť. Chvíľu som tam ešte sedela s figurínou v tme na schodoch, čakali sme na recykláciu ktorej sa nám nedostávalo a potom som šla spať.
Nasledujúce ráno som sa vybrala na obchôdzku. Výdatný spánok ma osviežil a cítila som sa príjemne lenivo. Rozhodla som sa, že sa dnes vystrojím a poprechádzam nejakými peknými uličkami, mimo záber turistov, ktorým som sa snažila od istého času všemožne vyhýbať, pretože ma iritovali ich cvakajúce fotoaparáty a akási popudlivá rovnakosť ich správania sa.
Obliekla som si svoje „dandy“ šaty, pozapínala korzet, ponaprávala nákrčník, viazanku, stuhy...
Uspokojovalo ma, že nie sú prehnane nápadné.
Uznala som sa vhodné vziať si vychádzkovú paličku a jemne krívať. Trvalo po dve ulice, kým sa mi zdalo, že je krívanie dokonalé. Nie prehnane nemohúcne, ale dosť badateľné, jednoducho práve také aké som chcela dosiahnuť. Boli to možno posledné vytrysknutia mojej detinskosti.
V ľavom vrecku som mala hodinky a do pravého som strčila zrkadielko a niekoľko málo toaletných potrieb s kľúčmi a menšou hotovosťou.
Spokojne som si prekračovala, pričom správne krívanie sa ukázalo byť unavujúcejšie než by som predpokladala. Sadla som si na terasu malej kaviarne a objednala si čierny čaj. Potom som pokračovala a na akomsi bulvári sa mi začala točiť hlava.
Chytila som si ukazovákom a prostredníkom oboch rúk spánky a zatvorila som oči. Cítila som sa ako keby som bola pila. Keď som otvorila oči naskytol sa mi krajne bizarný pohľad. Na čelo mi vystúpili kropaje potu a jediným únikom pred hrôzou vidín, (museli to byť vidiny!) bolo zavrieť opätovne oči.
Keď som ich otvorila obraz bol stále ten istý.
Nebo, ešte pred chvíľou jasné tvorila jednoliata zrkadlová plocha, v ktorej sa odrážalo mesto v celej svojej veľkosti. Videla som strechy, rovné, krivolaké, pravo a ľavotočivé ulice a ľudia, ktorí sa nimi presúvali mi pripomínali mravce. S ďalekohľadom, by sa však dalo vidieť aj do okien, kdesi vzadu v mozgu sa myšlienky zaoberali analýzou toho, čo videli oči.
Pomätene som prešla zopár krokov a obraz sa začal meniť. Videla som okolo seba ľudí, ktorí metamorfujú. Muža, ktorému klíčil lakeť a menil sa na rastlinu. Všetci sa menili na rastliny. Zdalo sa, že ich tvar určujú povahové vlastnosti, a väčšinou sa menili na burinu.
Ak milého čitateľa ešte neotrávil môj príval slov, má možnosť oddať sa ďalším prívalom a nasledovať môj príbeh v ďalšej už záverečnej časti.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
marttina
28. 11.novembra 2010 16:40
Zabudla som dodat, ze sa nesmierne tesim az vyjde dalsia cast. Na jednej strane som uplne nadsena, ze mozem citat taketo skvosty a na druhej strane ma to naplna zarmutkom.
3
najprv ma vystrasila rozsiahlost, cize dlzka textov, bala som sa do toho pustit, ale teraz, nelutujem
5
nie že by som ťa chcela do niečoho tlačiť, ale už pár dní číham na poslednú časť
Napíš svoj komentár