Možno strach z odsúdenia. A teraz neviem či dúfam v katarziu alebo sa nádejam, že mi to prinesie uľahčenie, ale rozhodla som sa, že o nej napíšem. Písať je občas ľahšie než hovoriť a tu sa môžem spoľahnúť okrem otvorených myslí aj na anonymitu davu.
Koncom leta roku 2009 nás zastihol telefonát o smrti starého otca.
Bolo by pekné môcť teraz napísať, že som mala milého a láskavého starého otca, ale pravda je taká, že to bol večne mrzutý, protivný, nepríjemný muž, ktorého sa každý stránil.
Moju mamu, svoje jediné dieťa zatracoval pretože jej neschválil výber partnera, môjho otca. Ja sama som ho navštevovala len veľmi zriedkavo a bez potešenia. Pýtal sa ma na rodičov aby na nich mohol hromžiť.
Zavše vedel mať veľmi záľudné, nenávistné poznámky.
Následné dedičské konanie po jeho smrti malo dva prekvapivé momenty. Tým prvým bola celková výška dedičstva a druhým... zanechal ho mne.
Čakal ma maturitný ročník a na účet mi pribudol veľký obnos peňazí. Rodičia sa mi snažili dohovárať, aby som si ich odložila na štúdiá a na „štart do života“, ale v tak mladom veku v človeku bujnejú najrôznejšie stravujúce túžby, ich pôvod a smerovanie často ani nedokáže pomenovať a zdá sa mu, že sa treba vrhnúť do niečoho vzrušujúceho a čo najskôr!
Rozmýšľala som čo by som chcela robiť. Kým som mala len svoje biedne vreckové a občasné prilepšenia vďaka brigádam, vzdychala som nad množstvom nedostupných vecí a teraz, keď som veľkú časť z nich mohla mať, zistila som, že sa ich počet veľmi rapídne znížil.
Potom raz v noci ma niečo napadlo a nemohla som sa dočkať rána, aby som to oznámila rodičom. Prehadzovala som sa v posteli a môj mozog pracoval horúčkovito nad podrobnosťami plánu.
Rodičia neboli nadšení tým, že nechcem nastúpiť do školy a miesto nej som sa rozhodla odísť do Paríža na pár mesiacov. A ak píšem, že neboli nadšení, tak som sa vyjadrila neuveriteľne jemne. Mala som však dosť dobré argumenty. Zlepším sa vo francúzštine, napokon z nej chcem maturovať a potom, stále mi vyčítajú nesamostatnosť a ak odídem sama...
Po veľkých bojoch, kázňach a lietajúcich argumentoch zo všetkých strán sme boli všetci rozmrzení a vyčerpaní, ale vyhrala som!
O tri týždne som už sedela vo svojej malej, ale útulnej prenajatej izbičke v centre veľkého diania! Cez internet som sa skontaktovala s jednou mladou ženou, bývalou sprievodkyňou, čo bola jednou z podmienok rodičov, a ona ma počkala na stanici a pomohla mi v prvých dňoch. Ešte v ten prvý deň som sa previezla v Montmartrobuse a večer som ukončila plavbou po Seine.
Catherine, to žieňa som po vyše týždni už nepotrebovala. Nepodarilo sa nám vytvoriť ani len povrchné priateľstvo. Nasledujúce dni som sa prechádzala po uliciach, ktoré som poznala z románov, ktoré som čítala a predstavovala si, že oproti mne kráčajú postavy z nich. Hľadala som tváre, ktoré by sa na ne ponášali a neraz keď som našla dokonalú podobnosť a hovorila si, že je to typicky francúzska tvár s francúzskym výrazom, dotyčná osoba prehovorila a zistila som, že je to švédsky alebo nemecký turista.
Zamilovala som si metro a stalo sa, že som strávila pol dňa premávaním sa len tak pre radosť. Priamej, cielenej návšteve Eiffelovej veže som sa úzkostlivo vyhýbala. Rozhodla som sa, že ju nechám napospas ostatným a svoje rozhodnutie som nezmenila.
Prechádzala som sa úzkymi postrannými uličkami, ktoré mi privádzali klaustrofóbiu, aby som sa cez ne dostávala na rozľahlé námestia, kde som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Občasné zablúdenie mi nenaháňalo strach, ba čo viac, želala som si ho. Nevediac kde sa práve nachádzam a kam sa dostanem patrilo k dobrodružstvu.
Inokedy som len tak sedela na lavičke v imponujúcom prostredí, privolávajúc na seba zväzky slnečných lúčov jesenného slnka a kolísal ma šum mesta a vrava rôznych jazykov.
V tom období som sa živo zaujímala o dandizmus. Milovala som tých prepiatych estétov usilujúcich sa o čistú dokonalosť tvarov aj vlastných spôsobov, v ktorých neraz triumfovala rafinovaná vyumelkovanosť. Tá jediná, ktorej som dokázala byť naklonená. Počas jedného blúdenia som narazila na krajčírsku dielňu.
Jej výklad bol obrúbený tmavým drevom a vypĺňalo ho krásne mliečne sklo. Vstúpila som dnu.
Oslovil ma elegantný pán.
-„Vous désires?“ (Želáte si?)
O dvanásť dní som mala akúsi ženskú obdobu odevu náročného dandyho 19. storočia. Z mojej nejasnej predstavy odfúkli hmly tápania a vykresali skutočné umelecké dielo. Tešila som sa z častí, ktoré súhlasili s mojím prvým návrhom a dojali ma vylepšenia, ktoré priložili k dielu krajčíri samotní. Takto povzbudená som sa začala plamennou horlivosťou vyznávať novú posadnutosť.
Ešte v ten večer v jednom bare so živou hudbou, akousi sviežou ukričanou alternatívou
v Saint Germain des Prés Classic som sa dala do reči s jedným asi 40 ročným mužom, ktorého poznávacím znamením boli neuveriteľné kruhy pod očami.
Akoby trpel nespavosťou od raného detstva a počas rozhovoru mi odporučil zaujímavý obchod so starožitnosťami a kuriozitami mimo centra. Ak podľahnem poézii povrchnosti, bol to príťažlivý muž.
Rozprávali sme sa ešte asi hodinu a keď som videla, že sa rozpamätáva na rečnícke sofizmy z čias svojej mladosti, rozlúčila som sa s ním a odobrala sa preč.
Na uvedenej adrese sa nachádzal obchod s kamennou bustou nosorožcov – siamských dvojčiat a obe hlavy zvedavo nakúkali rôznym smerom. Do nosa mi udrel zvláštny pach zatuchlín a čistiaceho prostriedku na sklo. Za masívnym pultom stál nízky starček s krásnymi bielymi vlasmi a vľúdne sa usmieval, keď mu zvonček ohlásil votrelca. Mal obrovské uši a veľké ruky s vystupujúcimi kĺbmi.
Okamžite mi pripomenul Eliáša Magusa z Bratranca Ponsa. Rýchlo som sa porozhliadla a zistila, že prevažná väčšina kuriozít sú len lacnými napodobeninami pre turistov a celkovo mi prichodili ako hlúposti a zbytočné nepotrebnosti.
Vysvetlila som, že hľadám starožitné vreckové hodinky. Bola som už viac-menej sklamaná a nečakala som, že nájdem to čo hľadám. Nato mi vybral tri kusy a dovolil mi prezerať si ich.
Zaujali ma tie, ktorých ručičky sa pohybovali opačným smerom, a na spodnej strane mali vyrytý nápis. „OMNES VULNERANT, ULTIMA NECAT“
Muž videl ako si nápis prezerám a prehovoril.
-„Býval to obľúbený nápis na hodinách. Značí „Všetky zraňujú, posledná zabíja“.
Okrem hodiniek som si odtiaľ vzala aj malé zrkadielko s mosadzným listovím, ktoré sa okolo neho roztopašne skrúcalo a pozrela som sa do mapky, kam som si zaznačila ešte zo dva či tri obchody so starožitnosťami.
Do izbičky som sa vrátila strašne unavená, ale únava bola v priamej úmere k mojej spokojnosti z dobrého lovu. Podarilo sa mi nájsť elegantnú prechádzkovú paličku, s nádhernou tepanou rúčkou, naozajstné arcidielo, mala som neobyčajné, zaujímavé hodinky, ktoré mi veselo tikali vo vrecku, cítila som sa mocná a nezávislá. Hodila som sa na posteľ a oddala sa rojčeniu, aby som nazbierala sily zavolať rodičom a čeliť ich výčitkám, až zistia ako míňam.
Ak milého čitateľa ešte neotrávil môj príval slov, má možnosť oddať sa ďalším prívalom a nasledovať môj príbeh v ďalšej časti.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
@titusik Je to prinajmenšom zaujímavé. I keď sa priznávam, že Remarqua som zatiaľ veľmi v rukách nestískala. Ale do snov ti možno nazerám.
3
ej, krucifix Tak dúfam, že dnes v noci si sa nasmiala do popuku
4
dokonale. Musim sa priznat, ze mi to pripomina Dahla a jeho stryko Osvald, len v dievcenskej verzii. Cim nehovorim, ze to nie je dobre. Praveze naopak! A mas to tu dvakrat tak si to idem precitat este raz
6
teda chcel som napísať, že vlastne neviem čo napísať..
ale ten "nápis" si napíšem..
ale ten "nápis" si napíšem..
7
začiatok je taký zaujímavý, ale tak je to dlhé, že sa mi to vážne nechce čítať..
Napíš svoj komentár
Znie to uveriteľne, keď som v tomto krátkom texte našla zdrapy z vlastných textov, úryvky z Remarqua a fragmenty z vlastných snov???