Pre M.

Mali sme byť tri. Nie len dve. Vždy som dúfala, že raz budeme tri. Za tvoju osamelosť bolo vykúpené moje detstvo. Rodičia ťa ani nevzali domov. Lekári ich odhovárali a otec sa bál. Nikdy som nevedela, ako odpovedať na otázku koľko mám súrodencov. Spomenúť ťa bolo vždy trpké, pretože hneď nasledovali ďalšie otázky. Videla som ťa len dva krát. Chodby páchli dezinfekčnými prostriedkami. Usmievali sa na nás zdeformované tváre, desili ma. Bolo mi ich ľúto. Nekonečne ľúto. Ale nie tak ako teba. A stále si si hrýzla ruku. Bola zjazvená, vedela som, že si ju hryzieš už dlho. Stáli sme pri tebe a plakali sme. Otcovi som šepkala aby neplakal, však sa vieš tešiť, teda to je dobré.
A ty si sa smiala, zvierala si plyšové zvieratko a oči ti žiarili šťastím.
Toľko málo ti stačilo k radosti. A odopierali sme ti ju celý tvoj krátky život. Myslím, že v tom boli aj výčitky a zbabelosť. Aj včera som na teba myslela, možno práve vtedy kedy si už bojovala o život. Ako strašne nám chýbaš. Lebo sme mali byť tri.
Nič o tebe neviem. Len to, že máš belasé oči po mame, plavé jemné vlásky a máš rada plyšové zvieratká.
Dúfam, že k tebe tí ľudia boli dobrí. Že si sa necítila sama v okamihu svojej smrti.
Verím, že sa k tebe moje myšlienky dostanú.
Ľúbim ťa M.

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu