Stratené ostrovy

Videla som muža a ženu. Dvoch ospalých milencov. Spájalo ich šialené očarenie zhýralosťou. Opájali sa ním. Oddávali sa tranzu pudov a slúžili svojim zmyslom.
Nad vyberane oplzlými dobrodružstvami sa v prvom okamihu zháčili len preto, aby zvýšili túžbu sa do nich bezhlavo ponoriť. Zvíjali sa ako v zimničnej triaške nevediac či prežívajú bolesť alebo slasť. Ich tragédia bola v tom, že poznali povahu toho s čím sa snúbili. A toto korenie trpkosti len zvyšovali pôžitok.

Mladému človeku sa s ľahkosťou darí oklamať vonkajší svet. Príroda to zariadila tak, že črty tváre sa s dušou prepájajú svojimi tajomnými vláknami a tie sa začnú prejavovať až po odumretí prvého sviežeho kúzla mladosti. Na tvár muža a ženy sa pomaly vyplavoval ich život ako sa vyplavuje smetie na pobrežia vodných plôch. Ešte stále sa mohli považovať za mladých ľudí, ale oku dobrého pozorovateľa neušli zhrubnuté rysy, krivka pier prezrádzajúca záľubu v krutosti, prázdny pohľad očí a znepokojujúce fluidum.

Ako grécka aristokracia vyvíjala snahy o najveľkolepejšie športové hry vo svojej histórii v čase, kedy už strácala svoju moc, tak sa aj tieto insulae perditae, tieto stratené ostrovy nechali zmámiť predstavou celkom zvláštnej noci s prísľubom slastí. Slastí aké počestného človeka postretnú len počas horúčkovitých snov, z ktorých sa prebúdza štítiac sa svojej predstavivosti.

K tomuto podujatiu si dodávali odvahy poctivými prípravami a pripomínali si všetky možnosti, vrátane tých osudných, ktoré ich mohli trvalo poznamenať. Elektrizovali ich sladké záchvevy očakávania a zmierlivého strachu.
Napriek tomu, že bolo všetko dokonalo naplánované aj s dômyselnými presmyčkami pre spontánnu náhodu, si museli nadránom uznať, že zážitok to nebol rozhodne frenetický.

Ležali vedľa seba unavení a smutní, keď jeden z dvojice, už neviem či to bol muž, alebo žena pohladil toho druhého. Bol to letmý dotyk, možno prvý skutočne ľudský dotyk počas ich vzťahu. Možno to bolo prekvapivou rovnakosťou ich myšlienok v tej chvíli, možno bol dôvod celkom iný, ale nadviazali spojenie.
Cez hĺbky vrstiev hnijúceho bahna a mrzké lesy drsných chlpov pokrývajúcich ich duše zazreli jeden v druhom časť niečoho, čo nemohli pošpiniť. A o čom ani nevedeli, že tam môže byť.

Videla som muža a ženu v objatí v stropnom zrkadle, videla som dve stratené ostrovy, ktoré nimi prestali byť, pretože nadviazali spojenie.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu