Pod prikrývkou, zavŕtaná vo vankúšoch nevnímam ľudí ani steny izby a chvíľami sa mi zdá, že ak spod prikrývky vykuknem, uvidím pod sebou koruny stromov. Zbožňujem svoju posteľ, nie je nič krajšie ako ocitnúť sa v nej po dlhom dni a povzdychnúť si v jej teple.
Možno mi nahrádza bunkre, ktoré sme si celé detstvo stavali. Mali sme rozložité lepenkové sústavy chodieb a miestností, ktoré boli halami, stromové prístrešky a ohromný hnev, keď nám ich zničili. Uvedomujem si to takto až teraz, ale vždy som v sebe nosila predstavu miesta obaleného hromozvodmi proti všetkému, čoho som sa bála. Mala som strach zo straty rodičov a škrečka, bála som sa duchov a "niečoho zlého". Jedným z momentov, ktoré predznamenali koniec môjho detstva bolo určite uvedomenie si toho, že ono bezpečné miesto nemôže existovať.
Dnes sa už duchov nebojím, len ak mi to je príjemné. Nemám strach ani z toho, že vlastným pričinením nebudem nikdy šťastná, pretože sa nedokážem vzdať bolestných túžob po nedostupnom. Znamenajú pre mňa viac než spokojnosť.
Milujem knižné postavy a dávno mŕtvych spisovateľov. Na niektorých knihách je neviditeľný nápis "Bol si tu prv, ako si ma otvoril a ešte tu budeš aj keď ma zavrieš." Usmievam sa nad správami o šialených fanúšikoch a zákazoch priblíženia a myslím pritom na Marcela Prousta, Augusta Strindberga a A. SZ., ktorého v roku 1945 surovo zavraždili, nevediac, že je najväčším literárnym vedcom strednej Európy, pretože si vonkoncom nie som istá, či by som im nespievala serenády pod oknom, ak by ešte žili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
27. 3.marca 2011 22:49
ja som sa stále bála, že stratím svojho krasokorčuliara. A hrávali sme sa na Potraviny. Mali sme postele pri sebe tak, že sa dotýkali časti, kde boli vankúše. Obaja sme si pretiahli paplóny cez hlavy a jeden bol predavač a druhý zákazník. Predavač bol najlepší džob. Po kilo cukru sa terigať až celkom dozadu, až tam, kde sa končila posteľ.
Napíš svoj komentár