vo vyberanom správaní a aj v tom ako dokázali písať zamilované básne. Sám vieš, že aspoň čosi z toho v tebe je. Ale teraz šupity šup. Hľadaj čo ťa drží.
Ako včera. Sedel som v kaplnke. Pozeral na siluetu postavy na kríži. Táto silueta bola na stene, ktorú osvetľovalo jagavé, červené, večné svetlo. Malý oltárik a ešte menšie okná.
Fakt útulné. Nie je tu veľa miesta ale zmestia sa tu všetci a vtedy to má atmosféru
A to ani netušíš aká výnimočná udalosť sa tu ešte len odohrá. Vonku padá ticho sneh.
ľudia hore šumia a vítajú nový rok. Aj ty si ho privítal. Bez streľby či petárd alebo rakiet
bez alkoholu. Veľká to zmena oproti minulému roku, že ? Prešiel si do nového roku v tichosti s najvyšším. Ten pocit. Ten úžas. Ktosi vchádza dovnútra. Ah poznám poznám. Ide prosiť za tú svoju. Aj ja som prosil a prosím. Nó veď predsa nech ma má rada, nech je dobrá, nech ľúbi, nech má rada poéziu, knižky, rodinu, aby ma prijala. Aj on sa teda modlil a vymodlil. Vymodlím ja ? Uvidíme.
Dvíham sa v tichosti prechádzam smerom hore. Po schodoch cez chladnú chodbu. Ako šliapem po schodoch premýšľam. V duchu sa smejem, že mi už nešibe. Prešiel som dvere. Divnou grimasou zdravím. Zasmeje sa a ja s ním. Nezmyselnou poznámkou potrollíme prvého človeka, ktorého sme uvideli. Priateľ. Prisahali si priateľstvo hneď prvý deň ako sa poznali. Večné a úprimné. Podložené rozhodnutím stať sa priateľom. popri aleji z fotiek prechádzaš do chodbičky. Nepoznáš dievča čo tam sedí. Len sa na ňu usmeješ a vojdeš do dverí vedľa. Nádych. Teplo krbu. Pokoj ohňa a nemé vločky za oknom ? Zošalel si. Uprostred hôr v zime. Takéto teplo na tele i na duši. Sedíš pred krbom. Sám na vankúši. Je ti teplo a cítiš hrejivý pocit. Kto ťa sem dostal? Vnuknutie z Chorvátska ! Áno určite áno. Znovu prosíš za budúcu. rozhodol si sa byť verný už teraz.
Nezlomíš prísahu? Nie. Snaž sa. Vytrvaj. Teš sa a potom ľúb. Dobre teda a kto ťa sem dostal ? Kto doviedol? Chorvátsko? Nie to nie. Myslím, že nie. Prísaha áno! Ale nie tá z modlitby. Tá z Ukrajiny. Kedy znikadiaľ prišiel človek. Postavil sa pred teba a požiadal ťa či nemáš čas. Nuš večer a námestie chystal si sa hodiť nejakú tú hrivnu. Ale on to nechcel. Len sa opýtal na tvoje meno. Zvláštne, čo ten starček chce? Zaklamal si mu s menom. Ale jeho to nerozrušilo v jeho veci a len sa opýtal ako sa máš a odkiaľ si.
Tak pochváliš sa nie ? Veď si to tu oslobodil. On sa pousmial a povedal áno. Pomalinky však pozrel na moju ruku a na moju tvár. Povedal mi že niečo odo mňa chce. "Nuš hrivny čo iné" bleskovo mi napadlo. On len ticho pokračoval. Chcel aby som mu povedal áno.
Sľubuješ že budeš konať dobro ? Áno hovorím. Zastaneš sa slabšieho a aj pravdy ? Áno. pozrel sa na mňa. Jagavý pohľad veľavravný, taký má len človek s mimoriadnym duchom. Ty si verný, povedal potichu. Zasväcujem ta Bohu. Modli sa cti si ho a konaj podľa jeho vôle. Požehnal ma a odišiel.
Oheň v krbe ešte horí. Zaspávam. Pripravený plniť vôľu. Milovaný, modliaci s kúskom boľavého srdca. Patrón stojí nado mnou a ja sa nevzdám. Lásky, Boha, ani pravdy. Konaj ako najlepšie vieš a ako ti svedomie káže.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár