Pravdepodobne niekoho napadne, prečo tak zrazu píšem tento blog? Odpoveď je jednoduchá...píšem to, pretože neviem ako všelijako mám vyjadriť radosť, že mi Leithka poslala svoje oznamko i s príjemnými slovami. Keď mi vo štvrtok došla pošta a videla som na nej adresovanie: ,,slečne skautke... „ už som vedela od koho to je. A až ma to dojalo, priznávam. Viete, je to o tom, že nejakého človeka poznáte skutočne len cez počítač a predsa je vám blízkou osobou, ako by ste boli nikdy nepovedali. Ona stála pri mne, keď som prežívala najväčšie zmeny svojho života. Koľko som mala, dvanásť? Vtedy sme sa spoznali. Tak si asi aj viete predstaviť ako som si na ňu privykla. A teraz odrazu, hľadím na jej fotografiu v izbe. Čítam jej rukopis, usmievam sa srdcu milým vetám a viem, že s veľkou pravdepodobnosťou sa možno raz stretneme.
Leithka, nikdy by som si neodpustila, ak by som ti nenapísala pár slov a neodoslala list. Lenže moja radosť je taká veľká, až ma núti napísať o tebe aj tu, nech každý, kto si tieto slová prečíta vie, ako si ovplyvnila život jedného dievčaťa. Vieš si predstaviť, ako ma tešilo, keď si si ma na Finálii zobrala za svoju dcéru? Toho februára sme mohli obidve len hádať, či bude tento rodinný zväzok ten najvhodnejší a či si budeme rozumieť. Takmer so žiadnou dcérou potom som si nerozumela až tak veľmi, ako som mala rada teba. Teda, len málo osôb by mi ťa na Finálii dokázali nahradiť, vlastne žiadna. Ak by si odišla, odišla by som aj ja. Ako študentka som sa ti snažila byť dobrou dcérou, ako dospelá som s tebou milovala RPG-hry.
Keď sa rušila Finália, prvé, čo mi napadlo, bolo:“A čo teraz? Čo s našou rodinou? Kde sa budem stretávať s Leithkou?“ sužovalo ma to vedomie, že už môže prísť koniec vtedy ročného poznania. Ten síce neprišiel, no uznajme, ako málo teraz o sebe vieme. Vtedy sme sa videli aspoň štyrikrát za týždeň, teraz ani to nie. Chýba mi to...
Lenže, vzdialenosť je vzdialenosť a neverím, že by niekedy mal nastať čas, kedy by si mi bola ľahostajná. Je mi jedno, či sa stretneme cez moju štrnástku, pätnástku alebo až keď budeme mať dvadsať. Skutočnosť, že si mi bola blízkou osobou a priateľkou ostane navždy. Ľúbim Ťa
Vyznanie
Komentuj
4 komenty k blogu
1
vio
1. 1.januára 2008 10:33
ehm... nie vsetko co sa blysti je zlato... aby si sa jedneho pekneho dna nezobudila a nezistila ze vsetky tajomstva co si mala nechat pre seba vykecala, ze na teba ked to nemozes pocut nadava a smeje sa ti a ze ta pekne ojebava... neprijemne zobudenie ale viacerym sa uz stalo... a to mne vravela ze ja som jej "najlepsia kamoska" lol...
2
Ja poviem jedine... ze je to nadherny blog, z ktoreho ma presli zimomriavky. Poznam podobne pocity, pretoze som ich mavala, nielen k jednemu cloveku, ktoreho som spoznala na Finke. Niektori mi prirastli k srdcu viac, niektori menej, a s niektorymi sa to vyvinulo do priatelstva, ktore sa neda poriadne pomenovat. Prajem i moja, aby si sa nesklamala, ale aby to vsetko bolo take krasne, ako je to teraz na zaciatku, a poviem ti, ze si napisala fakt pekny, pekny blog...
3
juj Peťuška, dojala si ma fakt... ach, veľmi pekne si to napísala... nemám ďalej čo k tomu dodať
4
juuuuuj moje zlate ani si nevjes predstavit ako ma tento blog potesil, dojal, troska rozneznil a este viac nakopol aby som sa dostala k vam, do PP. Ja tak krasne svoje pocity vyjadrit neviem...dufam ze ti postaci jednoduche Lubim ta, ktore niekedy vyjadri viac ako cele slohy. Si neuveritelna osobka a ani si nevies predstavit ako velmi som rada, ze nas dve osud splietol (L)
Napíš svoj komentár