Človek by si bol pomyslel, že keď je už ten Silvester, budeme si priať veľa hojnosti a krásne prežitie nasledujúceho roku, budeme sa zahŕňať úsmevmi a tých smutných odhodlane potľapkávať po pleciach. Jediné, čo ma dnes zahrnulo boli odpadkové vrecia a potľapkával ma akurát tak Duff(morča), keď mi ho sestra položila na chrbát, čo tiež nebolo dvakrát príjemne, keďže mi svojimi dlhými pazúrmi preoral zadnú časť tela. Zrejme do mňa vrýval vlastné grafity, aké poetické, Duff. Pretože naša večera dopadla...rada by som to prirovnala k niečomu príjemnému...chutne? zaujímavo? Skvostne?
Celé sa to začalo príjemne. Jedlo vyvoňávalo a my sme sa posadili každý po svojom: mamka hneď vedľa solničky, tatik ku dresu, aby mal bližšie k vypraženým rybám/syr bol pre mňa, prirodzene/ so šalátom, sestra ku oknu, pričom si k sebe láskyplne privolala nášho psa a ja v batikovanom tričku tam, kde mi zostalo miesto voľné. Pekne sme si štrngli ešte na starý rok a ako sa patrí, dali si kúsok cesnaku, nech sme všetci zdraví. Sestre od tej zdravosti/ alebo skôr štiplavosti/ tiekli po tvári slzy, ale to len spríjemnilo atmosféru a prihnalo zdravú chuť do kapustnice. A tak sa začalo jesť...
Jedli sme, sem tam prehodili nejaké tie slová, alebo teda skôr kecali po celý čas. Mamka so sestrou sa hádali o solničku, aj keď si stále myslím, že to jedlo netrebalo vôbec soliť, a my sme si naproti s tatikom ťukali do čiel, či sú normálne. Dnes mal tatik super deň na uštipačné poznámky. Jednu uštedril aj mamke, po včerajšej ,,atrakcii,, s mixérom, do ktorého si zaplietla vlasy. Keď popri nej podával taniere a ona si o jeden jemne buchla hlavu, mňa so sestrou do kŕčov priviedla jeho poznámka:
,,Nemusíš sa skláňať zlatko, to nie je mixér, aby ťa znovu povykvákal za vlasy“
Alebo
,,Čo chudák vlasy? Ten mixér je tu za chudáka!“
A to ma tešilo. Značilo to, že ma dobrú náladu a tak s ním nebudú žiadne spory. Vlastne som si myslela, že celá večera prejde také piánko. Mýlila som sa však, síce to nebolo nič svetuborné, ani sme sa nepohádali. Jednoducho sme sa nikto nedokázali pochopiť a pozrieť sa uhlom iného človeka na jednu a tu istú vec.
Podával sa druhý chod a ja som sa vdačne usmiala na oca, veď jedine pre mňa pripravil vyprážaný syr, aby som sa nemusela pasovať s nechuťou k rybám, akú ma narozdiel núti podstupovať moja drahá mamka. Tentoraz však nebola ona tá, ktorá sa mi prihovorila, čo sa vegetariánstva týka, ako prvá.
,,Vlastne, ty keď si vegetariánka, tak by si nemala jesť žiadne produkty zo zvierat“ zaborila do mňa svoje pazúry sestra/ktorej teraz mimochodom preskočilo/.
,,Vieš, drahá, to s[ vegáni, oni nejedia mäso, mlieko, syry, jogurty...
,,...a vajcia“ doplnila ma. Súhlasne som prikývla a nachvíľu aj zavládlo ticho. Nie dostatočné na to, aby sa k téme nestihla prihovoriť i jeden z rodičov. A môžete len hádať, ktorý...
,,Ale vegáni by nemali jesť ani semiačka. Nič. Nič rastlinné. Tak keď už sú za ochranu, nech sú poriadne! Nech nejedia nič organické. Žiadne zvieratá ani rastliny“ predviedla pred nás svoju teóriu naša vždy pravdu chcejúca mater. Aby som dala najavo, ako ma otravuje to jej stále zasahovanie do jedálnička nie len môjho, ale i iných ľudí, s krátkym vzdychom som si takmer celú hlavu zaborila do taniera.
,,Prečo? Oni sa môžu stravovať ovocím aj zeleninou, aj semiačkami.“ Protirečila jej Mišel.
,,Ale veď ovocie je plod lásky“ nedala sa mamka tvrdohlavo,, na prírodopise ste sa o tom učili- anorganické a organické látky. Aj rastliny žijú ,dýchajú, rastú...on by mohol jesť napríklad taký kameň, ten vegán“
,,Prečo by?“
,,Veď hovorím. Rastlina je niečo čo žije aj umiera. Čo niečo príma na svoje prežitie, narozdiel od kameňov.“
,,Tak potom by mohol zjesť hoci i chodník!“
Ticho som počúvala ich rozhovor a moja i otcova hlava behala zo strany na stranu. Bolo môjmu srdcu milé, že sa ma sestra zastala, no na druhej strane som sa nemohla prikloniť na žiadnu stranu. Chápala som obidve strany. Zato som si však ešte viac upevňovala v duši vetu z knihy Malý princ:,, dospelí nič nechápu...“ moja matka, narozdiel od mojej sestry, nerozumela druhej strane tejto situácii...
,,Áno“ odvetila jej mamka.
,,Teda aj dom?“
,,Pravdaže. On nerastie.“
,,Ale dom rastie! Najprv je nejaký pozemok a potom sa na ňom začne budovať dom. Postupne, z tehly na tehlu.“
,,Lenže ten dom potrebuje manuálnu prácu. Potrebuje naše ruky, aby sa postavil.“
,,Rastlina tiež potrebuje naše ruky. Potrebuje aby sme ju polievali a starali sa o ňu.“
,,Keď ju dáme von nie. Pozri na takú trávu a stromy...“
,,...tie potrebujú dážď. Tiež od niečoho závisia.“ Nedala sa sestra.
Vtedy to do svojich rúk rozumne zobral tatik:,, Lenže keď fúkneš do rastliny, jej semiačka sa rozletia po okolí a na mieste, kde dopadnú, vyrastie ďalšia rastlina. Z fialky vyrastie len fialka, nemôžeš ju pretvoriť na ružu. Ale keď fúknem do plánu domu, nepostaví sa mi tam, kde ten plán dopadol. A navyše ho môžem meniť.“
Nastalo ticho. Ozvala sa múdra hlava rodiny a jediným zvukom bolo štrnganie príboru o seba a prežúvanie. Po chvíli si mamka vreckovkou utrela ústa, čo bolo jasné znamenie na to, že chce pokračovať.
,,Mišelka, to je ako s obracačom lopty“ vymenili sme si so sestrou zvláštne pohľady,, jedna strana, tá tvoja, je biela a moja čierna. Ty máš svoju pravdu, ja svoju, a tatik je obracač lopty. Keď obráti loptu, teda ja budem mať tvoju bielu stranu a ty moju, vedela by si uznať moju pravdu? Nie...tu ide o tolerantnosť, o prispôsobení ľudí aj k iným názorom“
,,Keď sme už pri tom prispôsobovaní názorov, čo tí tvoji vegáni? Oni môžu spokojne jesť rastliny, oni ochraňujú a nechcú jesť mäso zvierat“ pridala som sa, pretože ma už nebavilo mlčať.
,,Ale nie! Veď keď už chcú ochraňovať, tak nech poriadne. Celú prírodu, rastliny i zvieratá“ protirečila mi ešte stále.
,,Lenže počúvaj. Oni sú ochrancovia zvierat, nie prírody! Oni si môžu jesť čo chcú, hocijaké semiačka, všetky plody lásky, ako ty nazývaš ovocie. Tak keď som ochranca detí, čo mám rovno chrániť celé ľudstvo? Nie...pretože ja chránim deti a nie všetkých ľudí. Oni nechcú jesť zvieratá, nie celú prírodu.“
A znovu mi protirečila. Protirečila mi, až kým sa nám z uší neparilo, síce sme to hovorili navonok kľudným spôsobom. Potom pridala ďalšiu poetickú rozprávku o ,,Pravda je pologuľa na púšti“. Situáciu však znovu vyriešil tatik, zobral taniere a vyzdvihol pohár.
,,Jemine...na Nový rok!“
Tak na Nový rok, ľudia! Ouch!
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
romanka5
31. 12.decembra 2007 22:14
Tento rozhovor mi prisiel ako nieco ked sa rozpravame s nasou triednou .... ona rozprava a suhlasi s nou vlasne len jedna osoba a to je LENA..prislo mi to tak ze ona vedela o com rozprava a chcela vas o svojej pravde presvedcit..no kazdy ma nejaky nazor a myslim,ze vies ako to chcem povedat kedze sa nie raz stalo ze sme mali aj my dve proti sebe vela nazorov a ja som tvrdohlava neustupim a ty to iste takze vzdy staci len dufat ze sa nepobijeme
Napíš svoj komentár