Áno, som presne taká, za akú ma ľudia považujú, no len navonok – disciplinovaná, bezproblémová, nekonfliktná. Skutočnosť je však iná. Nemôžem byť tým, po čom túžim, vo veľkej časti nemôžem byť sama sebou. Nechcem tým povedať, že nerobím to čo ma baví a čo milujem najviac, no pravda je tá že som veľmi ovplyvniteľná určitými osobami a musím robiť iba to, čo sa páči im.
Aby to nevyznelo zle, ja milujem svojich rodičov! Nadovšetko, nemohla som si vybrať lepšie ako sa narodiť práve im. Avšak, veľmi ma trápi, že aj napriek môjmu veku sa ku mne správajú ako k dieťaťu. Ak niekam chcem ísť (mimo súťaží a akcií spojených s mojím koníčkom), nedá sa tak urobiť bez opýtania a vyvalenia kopu argumentov z mojej strany, prečo by som ísť mohla a prečo ma majú pustiť. Častokrát sa stretávam s odpoveďami typu, že sa nemôžem stále len „trtúšiť po vonku“ a mám doma pomáhať. No aj keď nepomáham s upratovaním alebo varením (čo robievam, ale očividne si toho nikto nevšíma, keďže mi na to odvetia niečo v type, „pozri aký tu je neporiadok“), robím buď prácu pre otca za počítačom z čoho, aj keď to niektorí ľudia nechcú chápať, som dostatočne vyčerpaná – psychicky. Psychicky však aj z toho, že ma tak neuveriteľne kontrolujú a nedôverujú mi. Keď aj poviem, že som celý deň robila to a to, tak si nájdu veľa ďalších vecí, ktoré som nestihla. Neviem si ani predstaviť, čo by bolo, keby som im len oznámila, že idem von, alebo nebodaj, keby som im to neoznámila vôbec. Domov som nikdy neprišla opitá, zhúlená.. Nikdy, no hovorí sa, že každý si tým má prejsť. No ja mám z toho strach – nie kvôli stavu v alkohole ale bojím sa našich. Už dlhé roky spolužiaci organizujú rôzne chaty a podobne – ani raz som sa na žiadnu nevypýtala, pretože otec by ma aj tak nepustil. Tu je jasne vidieť nedôveru, ktorú vo mne má. Ja s tým však chcem niečo robiť. Onedlho odchádzam zo Slovenska, budem samostatná a keď sa vrátim, budem sa chovať tak, ako v zahraničí. Tam ma predsa tiež nebudú môcť kontrolovať, stále mi volať, že mám okamžite prísť domov, lebo som nespravila to a to. Ja im momentálne už nemám ani síl oponovať. Vždy si začnú so svojím, či mi nedávajú dosť voľnosti a keď nechcem, tak mi zoberú aj tú čo mám. Naozaj mám sto aj jednu chuť odtiaľto odísť vždy, ako sa s nimi pohádam. Cítim, že potrebujem pomoc, potrebujem vedieť, či je normálne čo cítim, keď sa s nimi hádam, keď s nimi nedokážem komunikovať. V našej rodine je toho oveľa viac. Ale to možno niekedy inokedy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár