Pôjdem však pekne poporiadku. Narodila som sa do rodiny, ktorá bola už niekoľko rokov predtým zasvätená chovu psov. Nepamätám si, kedy som navštívila prvú výstavu psov, ani kedy som sa zúčastnila nejakých pretekov – pretože som tam chodila od počiatku už ako malá v kočiari. Neskôr, keď som už vedela chodiť a boli sme na nejakej takejto podobnej akcii je jedno v akom meste, sme aj s mojou o 3 roky staršou sestrou behali po výstavisku alebo areáli pretekov. Rodičia nám dali jasné podmienky – nevyjdeme z areálu a oni budú jedine pri kruhu, v ktorom vystavovali, pri aute, alebo v stánku Pedigree. (Pre vysvetlenie, Pedigree je spoločnosť na výrobu suchého krmiva pre psov a naša rodina má v tejto firme odjakživa veľmi dobrých priateľov, takže dodnes neexistuje jediná akcia, na ktorej by sme sa nestretli a „nepoklábosili“ s riaditeľom). Stretávali sme sa väčšinou, len keď sme boli hladné alebo smädné. Verte, alebo neverte, ani raz počas tých rokov sme pravidlá neporušili a rodičia nám začali dôverovať. Tento princíp určite aj ja raz na svojich deťoch aplikujem, pretože chcem, aby mali tak krásny vzťah so mnou, ako ja s mojimi rodičmi. Čím sme boli väčšie, naše stretávania počas dňa boli čoraz ojedinelejšie. Rodičia nám začali dávať peniaze na jedlo a pitie a často sa stalo, že sme sa stretli až večer, tesne pred odchodom pri aute. Celý deň sme pobehovali po stánkoch, „otravovali“ známych pri iných kruhoch, obdivovali rôzne plemená psov. Aj výstavy mi svojským spôsobom ukázali cestu – no podotýkam, nebyť rodičov akých mám, neboli by ani výstavy, a teda ani moje dnešné hobby, práca a kariéra.
Bývali sme v dedine pri druhom najväčšom meste na Slovensku – v dedine s názvom Veľká Ida. Odjakživa je to cigánska dedina a my sme sa ako malé báli chodiť aj samé do školy. No s narastajúcim vekom sme aj v dedine trávili viac času s kamarátmi na bicykloch, korčuliach, alebo sme sa len tak prechádzali. Rodičia nás púšťali, samozrejme, len kým sa nezotmelo, no nerobili vedu z toho, keď sme aj niekoľko hodín neboli doma – mali nás ako skontrolovať – vedeli s kým sme, kde sme a dokonca sme mali aj vždy dohodnutý čas kedy prídeme domov – aj keď sa len na pár minút ukázať. My sme vedeli, že nemôžeme meškať. Fungovalo to.
Mala som 10 rokov keď sme sa presťahovali. Najskôr len sestra a ja – kvôli škole. Bývali sme u starej mamy z maminej strany, ktorá nám vždy bola veľmi blízka, no za pár mesiacov sa nám stala druhou matkou. Toto obdobie bol asi zlom v mojom správaní, v mojom vnímaní sveta – byť bez rodičov, 350km od nich, v kolektíve úplne nových ľudí na škole vo veku 10 rokov – to by asi zmenilo pohľad na život u každého. Keď za nami prišli aj rodičia, aktívne som sa začala venovať chovu čiváv. Zúčastňovala som sa výstav na ktorých sme s mojimi psami boli veľmi úspešní. Večere som trávila kúpaním, trénovaním psov a učením sa. Chodila som do súťaže Junior Handling, do ktorej som sa pravidelne pripravovala asi viac ako do školy. Ešteže škola mi nikdy nerobila problémy. Keď moji rovesníci v štrnástich vyhľadávali najrôznejšie diskotéky, ja som už bola dvojnásobná majsterka Slovenska v Junior handlingu a moje psy boli na TOP úrovni v rámci Slovenska, i Európy. Kým moji spolužiaci chlastávali a opíjali sa do nemoty vo veku pod zákonom, ja som sa starala o starú mamu s rakovinou. Ale áno, ako som spomínala, bola som nahnevaná na otca, že ma nechce pustiť von v piatok večer, alebo ak ma už aj pustil, že mal k tomu toľko pripomienok. Do dnes som mu vďačná. Viac som sa na diskotéku tešila, keď som na ňu nechodila každý piatok, ale možno raz za pol roka. Viac som si vážila, keď mi povedal, že by som sa mala zabaviť. Dôvod, prečo toľko „frflával“ bol veľmi jednoduchý a opodstatnený a ja si dnes vyčítam, že som ho nechápala. Pri toľkých psoch, ktoré sme mali a aj máme doma, musím mame pomáhať! Dnes už psov aspoň svojich kŕmim sama, robím očisty, no je treba starať sa aj o domácnosť. Ako pubertiačka som si myslela že mi chcú urobiť zo života peklo a oni sa snažili o to, aby som sa naučila zodpovednosti. A stalo sa! Keby som tvrdila, že som nikdy neochutnala alkohol, klamala by som. Aj ja som bola isté moje obdobie rebel. Bolo to po smrti starej mamy, ktorú som nevedela prehrýzť. Za tú krátku dobu som urobila veľa zloby, o ktorej sa však moji rodičia nikdy nedozvedeli. Jediné, čo sa ich z toho dotýkalo, bola moja „papuľnatosť“. Pomocou detskej psychologičky som sa z tejto depresie dostala. Napriek všetkému som sa nikdy neprestala venovať môjmu odvetviu športu, ani psom.
Neskôr sa mi však všetko zlé vrátilo. Ochorela som. Nádory na vaječníkoch vo veľkosti menšieho slepačieho vajca. Krvácanie v brušnej dutine, slepé črevo naplnené kameňmi. To je len pár diagnóz, ktoré ma postretli za posledné 2 roky. Stále však nie som úplne vyliečená – prezrádzajú to rovnaké bolesti a stavy, aké boli aj na začiatku. Napriek tomu sa však snažím riešiť aj to, čo je podstatné pre moju budúcnosť. A to školu a prácu. V období, keď rovesníci chodievajú na chatovice, opíjačky či iné akcie, ja som sa venovala po víkendoch jazykom. V mojom veku, 19 rokov, sa môžem pýšiť, že som pôsobila ako lektorka na jazykovej škole, som redaktorkou kynologického magazínu s najdlhšou tradíciou na Slovensku a pôsobím aj ako chovateľský poradca – radím chovateľom aj majiteľom psov, ako správne kŕmiť ich psov, vytváram špeciálne ponuky krmív šité na mieru daného jedinca – aj v prípade že má alergie, intolerancie a podobne. Taktiež som bola päťnásobná majsterka Slovenska a 3x som reprezentovala Slovensko na najprestížnejšej výstave psov na Svete. 2x som na tejto výstave reprezentovala Filipíny. Plus som bola v päťke najlepších na majstrovstvách sveta. Úžasné úspechy!
Okrem toho sa venujem aj profesionálnemu vystavovaniu psov na výstavách a v kariére postupujem.
Mojím veľkým vzorom je môj otec. Musím uznať, že to mal oveľa ťažšie ako ja, pretože on si svojho prvého psíka kúpil ako 17ročný, no napriek tomu vlastní jednu z najlepších chovateľských staníc plemena boxer na svete, je v top 5 najuznávanejších rozhodcov pre exteriér v Európe (Európa má iný typ tohto plemena ako napríklad Amerika). Je prezidentom Slovenského boxer klubu a po novom sa stal aj prezidentom Únie kynologických klubov. Okrem toho je to skvelý a obetavý otec, ktorý miluje svoju manželku aj deti a urobí pre ne všetko, čo im na očiach vidí.
Takže, ako by som zhrnula celú túto prácu? Pod hodnoty môjho života patrí láska, zdravie, úspech, túžba niečo dokázať, vzťahy,
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár