Vtedy, teraz a potom 1 - "Trošku viac som sa za Teba hanbil..."

"A chceš počuť pravdu?" - opýtal sa ma asi po desiatich minútach čakania.
"Samozrejme, že chcem.. Čo sú to za otázky?" - Nechápavo som sa na neho pozrela a už som v kostiach cítila, že sa mi odpoveď nebude pozdávať.
"Trošku viac som sa za Teba hanbil, preto som s Tebou nikam nechodil a nechcel som Ťa predstavovať mojim kamarátom. Nechcel som, aby ma s Tebou videli hlavne ľudia, ktorých poznám."
"Takže preto, keď som Ťa niekam volala, si nikdy nemal peniaze, náladu, alebo čas?" - pýtala som sa kľudne, no srdce mi bilo čoraz rýchlejšie.
"Hmm.. Hey.." - Dokončil a tisol sa ku mne, aby mi dal opäť pusu. Odtiahla som sa. Toto ma bolelo viac ako všetky procedúry dokopy. Nevedela som, čo mám urobiť, či sa pred ním rozplakať, alebo kričať, kúsať, či kopať. Bola som úplne vedľa a nezmohla som sa ani na jedno slovo. Vstala som a začala som sa prechádzať po obývačke. Po dlhom tichu zo mňa s trasľavým hlasom vyšlo: "Si so mnou takmer 2 roky a Ty mi až teraz povieš, že keď som mala o tých "pár" kíl navyše, že si sa za mňa hanbil? Keby som neochorela a neschudla, si so mnou doteraz a hanbíš sa so mnou chodiť po meste? Stále by si hľadal výhovorky, ako sa vyslobodiť z toho byť so mnou na verejnosti? To si mi nemohol povedať, rob so sebou niečo? Alebo by si ma opustil? Ty si to len trpezlivo znášal aby si mi mohol teraz takto ublížiť?"
"Nechcel som, aby si sa trápila..."
"Samozrejme, keď mi to povieš teraz, zoberiem to s úsmevom však?"
"Dominika, prosím Ťa, vypoč..."
"...Nie Peťo, nemám náladu. Dokonale si ju skazil. Choď domov prosím a nechaj ma samú."
"Nemôžeš ma predsa len tak vyhodiť."
"Ale môžem a urobím to. Choď domov. Nechcem byť s Tebou." - To mu stačilo a išiel. Či domov, neviem. Teraz mám pochybnosti.
Nedokázala som sa s tým vyrovnať a hrozne ma to bolelo. V tom období som dostávala samé facky od života. Začalo to v lete, keď sa rodičia neprestajne hádali kvôli otcovej aférke. Bolo to asi psychicky najnáročnejšie, čo som dovtedy prežila a bála som sa chodiť spať, pretože som mala strach z toho, že sa opäť v noci zobudím na neuveriteľný krik a hádky, padajúce predmety, či bráškov srdcervúci plač z nášho prízemia. Koncom leta som začala mať veľké bolesti v bruchu, čo som pripisovala stresovým situáciám no doktorka ma poslala na odbornejšie vyšetrenie. A tam to vlastne všetko začalo.
Týždeň čo týždeň prehliadky v Bratislave, a nastolenie prísnej diéty - žiadna biela múka, vynechať cukry, vyprážané, vajíčka na tvrdo, praženicu, oriešky, čokolády, cukríky, keksy.. Onedlho zákaz všetkých mliečnych výrobkov a všetkej múky, aj celozrnnej. Následne na to hospitalizácia v nemocnici, kde som strávila dlhých 10 dní bez jedla a vody, iba na infúziách. Ďalšie dni už aj s jedlom, čo sa stalo prijateľnejším.
Onedlho prvý zákrok s biopsiou, pri ktorej som bola pri vedomí, pretože niečo v mojom vnútri nechcelo spolupracovať na to, aby som mohla byť uspaná.
Kilá šli dolu a mne každý hovoril, ako sa strácam. Jasné, ja ako dievča, ktoré nikdy nemalo postavu modelky som prijímala tieto slová strašne rada a povzbudzovali ma. Avšak zlízol si to kamarát, ktorý mi povedal, že som naozaj veľmi schudla a ja som si predstavila všetky tie chvíle, ktoré som musela prežiť kým som sa dopracovala tam, kde som. Vyhukla som na neho, nech s tým ide kade ľahšie, že ma to už nebaví počúvať. Chudák, dodnes to ľutujem a viem, že to aj ľutovať budem.
Potom nasledovala návšteva u diagnostika, ktorý presne určil, ktoré potraviny môžem a ktoré nie, takže kilečká išli ďalej dole.
Vo fáze chudnutia som si všimla, ako narastá záujem môjho priateľa o mňa - začal rapídne rásť počet je ho pozvaní von, nosil mi darčeky, kvety.. Začínala som rozumieť, no nechcela som si to pripustiť, veď bol so mnou predsa tak dlho, určite ma ľúbil a určite sa za mňa nehanbil, veď mi vždy hovoril, že na výzore nezáleží.
Namýšľala som si aj ďalšie kraviny. Avšak úplne márne, pretože to, čo som si ja budovala dva roky, on zmiatol zo stola za pár sekúnd. Zrútil to ako domino, ktoré som stavala opatrne, citlivo a pomaly. Bolo mu jedno, že keď zhodí jednu kocku, spadnú všetky. Možno si to neuvedomil, možno si to uvedomoval až príliš.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu