Vtedy, teraz a potom 2 - „Si neschopná, nespoľahlivá a nedokážeš si nič vážiť!“

Tak fajn.. Dlho mi trvalo kým som sa spamätala z tej vety, ktorú mi povedal. Musím sa priznať, začala som sa nenávidieť. Začala som nenávidieť svoje telo, svoju tvár, svoj štýl obliekania. Jednoducho všetko. Nedokázala som sa na seba pozerať do zrkadla, nenávidela som ten pocit, keď som v ňom videla len tučné a škaredé dievča so samými vyrážkami. Podotýkam, že to bolo počas fázy chudnutia, kedy sa každá žena teší, ako vyzerá. Ani u mňa to nebolo inak. Aj ja som si s radosťou vyskúšala čižmy, ktoré mi ešte pár týždňov predtým, čo sa to stalo, teda ešte pred odchodom do nemocnice boli malé cez lýtka. Aj ja som sa tešila, ako krásne v nich vyzerám a že ma vysoké podpätky zoštíhľujú. To áno. No len dovtedy, kým som z jeho slov nepočula tamto. To, čo ma tak strašne zabolelo, to, kvôli čomu som preplakala nejednu noc, často aj deň. No ostala som s ním. Stále som mu patrila. Doslova. S odstupom času musím skonštatovať, že ma ani on neponížil tými slovami tak, ako som sa ponížila ja sama. Že som naďalej bola s mužom, ktorému som sa v podstate hnusila. Ak sa na to pozriem teraz, keď je to už všetko za mnou, musím priznať, bola som sprostá. Nerozumiem, ako som sa mu mohla tak vnucovať. I keď on to možno ako vnucovanie nebral, keďže som sa mu, keď som schudla už naspäť, páčila, pre mňa je to teraz úplne absurdné a viem, že by som to už viac neurobila. Moja láska k nemu začala prchať. Pomaly, ale isto.

Naďalej som sa venovala môjmu koníčku, ktorý mu vadil. Vedela som to od začiatku a samozrejme, keďže som sa nechcela hádať, ustupovala som mu. Chyba. Asi prvá a možno najzávažnejšia. Nechala som si skákať po hlave a on sa so mnou mohol hrať ako s drevenou bábkou. A aby som to ujasnila, aj to robil. Keď som išla niekam bez neho, jednostaj to boli slová, že ho podvádzam. Volávala som ho so sebou. Chodieval so mnou, no nechodil preto, aby si užíval nové prostredia, ale aby ma mohol mať jednostaj pod kontrolou. Hmm. Áno, choré. No taký on bol. Ale ja som ho aj napriek tomu mala rada a nedala som na neho dopustiť.

„Fúha, tí ľudia sa zbláznili, že 9 neprijatých hovorov a 3 sms-ky!“ - povedala som Renate s úžasom a prekvapením v hlase po tom, ako som sa vrátila z toalety a pozrela na telefón. Od posledného razu, čo som ho kontrolovala, kedy na ňom nebolo nič, prešlo maximálne 10 minút.
„Tak toto sa mi ešte nestalo, chi-chi. Komu tak veľmi chýbate?“ - Odpovedala Renata veselo a so smiechom prešla k Mórisovi. Renata je moja klientka, pre ktorú vystavujem jej miláčika, bobtaila – spomínaného Mórisa. Teda, aby som bola presnejšia, v tom čase som vystavovala, pretože nejaký úžasný groomer (to je človek, ktorý upravuje srsť psom) mu ostrihal aj tak nie veľmi veľký bob – to je časť tela tvorená zo srsti, ktorú toto plemeno vyznačuje. A tak s ním teraz na výstavy nechodíme a čakáme, kým mu znova narastie a bude môcť opäť vyhrávať.
„Raz mi volala mama a zvyšok....priateľ.“ - Neviem prečo, ale hanbila som sa za to, že mám tak nedočkavého partnera. Videla som zdesenie v Renatinych očiach a už len so strachom som išla prečítať tie správy. Nevedela som, čo v nich bude stáť, no vedela som, od koho budú aj to, že to nebudú slová plné nehy a lásky. Všetky od neho. Vedela som to. Vedela som to, lebo ho poznám a poznám aj jeho prejavy. Toto bol jeden z nich. Dúfala som, že sa ma Renata neopýta aj na to, od koho mi prišli tie tri správy. Márne. Ani som si v duchu nestihla dopovedať túto vetu, začula som jej hlas: „A kto Vám písal?“
„Opäť, Peťo – priateľ.“ - Povedala som opäť zahanbene a ona na mňa pozerala s ľútosťou. Nechápala. Teda, ani ja, ale ja som bola zvyknutá. Musela som byť, veď inak by ma opustil a to som si ja predsa nevedela predstaviť. Nebola som zvyknutá byť sama. Predtým.
Toto sa však stalo potom, ako mi povedal, že sa za mňa hanbil.
Bola som zvyknutá, že mi nadáva za veci, ktoré spravím, no i za to, čo nespravím. Stále som nebola pre neho dobrá, stále si našiel niečo, prečo na mňa nakričať. No toto bola posledná kvapka. Smsky typu že si nedokážem nič vážiť, že som nespoľahlivá, neschopná a k ničomu, ma boleli možno ešte viac ako to, že celý ten čas, čo bol so mnou, som sa mu protivila. Kvôli dvom poondeným taškám, ktoré som neodložila tam, kam si on predstavoval som mala mať opäť raz žalúdočné vredy? To som si povedala: „A dosť!“. Samozrejme, že to nešlo. Nedá sa to predsa len tak, z jedného dňa na druhý a musím uznať, že v ten deň som sa nad jeho povahou ešte trápila. Je pravda, že som si dokonca pripúšťala, že má pravdu a že som taká, ako mi napísal do tých sms-iek. Keď som prišla domov, mama videla že niečo nie je v poriadku a všimol si to aj otec, ktorý mi povedal, že Peťo je despota. Áno, on aj bol, možno doteraz aj je. No ja som si to nechcela pripustiť a obránila som ho, že ja ho ľúbim. Teda, skôr som obraňovala seba. A ľúbila som ho vlastne?
„Keď povieš človeku, ktorý nikdy nejedol ovocie, že ovocie je sladké a dáš mu citrón, tiež si bude myslieť, že je sladký, pretože nikdy iné ovocie neokúsil. Dominika, spamätaj sa! Možno to, čo cítiš, nie je láska..“ - povedal otec, no ja som jeho slová nechcela počúvať. S plačom som utiekla do svojej izby a zavrela som sa tam.

„Čo ak má však pravdu?“ - rozprávala som sa so sebou a moje druhé ja, ktoré si stále chránilo môjho v podstate prvého partnera mi odpovedalo: „Spomeň si na všetky chvíle, ktoré si s ním prežila. Koľko času ste spolu strávili, kde všade ste spolu boli..“.
„Áno, no celý čas sa za mňa hanbil a keď sme niekde boli, tak len kvôli/vďaka tomu, že ma musel a chcel neprestajne kontrolovať. Ja to s ním už nevydržím.“ - opäť som si protirečila.
„Skús to ešte raz, rodičia ho majú radi, ty máš rada ich, má od nás psov, musíš to ešte vyskúšať, možno sa ešte zmení.“
Opäť ma presvedčila. Teda vlastne ja sama som sa opäť presvedčila. Ostala som s ním. Prásk. Ďalšia chyba...

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu