Davom vášnivých ľudí ozval sa potlesk. Na protest mojej nevôli. Uväznený, putami povinností. Nutných, malých ziel ktoré nútia ma neopustiť vzorec. Vlastným úsilím nadobúdať, prispievam k napredovaniu sveta ktorý neuznávam. Pod umelým osvetlením sme sa prestali pozerať na hviezdy, vlastne pozerať sa pozeráme, ale už nevidíme. Všade vidíme len terče ktoré musíme trafiť čo najlepšie aby sme získali čo najviac bodov. Aké body? Na čo sú? Na nič. Plníme úlohy, čo najrýchlejšie, čo najlepšie a upadáme do spánku a slepoty.
Aj ja, a to ma najviac mrzí, precitám čím ďalej tým menej. Keď už sa tak stane, snažím sa užívať si každý nádych, každú kvapku rosy aj potu. Pondelok aj sobotu. Kým znovu neoslepnem k hodnotám, ku kráse a vôňam.
Kričia na mňa: POTREBUJEŠ.... ! Dokazujú mi svoju pravdu svojím krikom a čím hlasnejšie kričia tým rýchlejšie si zapamätám. Áno, potrebujem peniaze. Majú pravdu. Dokazujú mi často svoju pravdu a čím častejšie mi to opakujú tým rýchlejšie si priznám. Áno, potrebujem postavenie. Dokazujú mi svoju pravdu aj veľkosťou vlastného prirodzenia, áno ja viem.. potrebujem MOC. Smejú sa z môjho nepochopenia. Vraj nechápem vážnosť situácie. Vraj ide mi o život. Áno, majú pravdu. Potrebujem umrieť?

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár