NO, ale vrátim sa k svojmu novému luku. Strašne moc som ho chcel skúsiť, i keď som sa nevedel rozhodnúť ako. Vedel som že chcem spraviť niečo užitočné aby som zbytočne neplytval šípmi a zároveň pomohol svojej hladnej rodine ktorá ma čakala v našej útulnej chatrči. Rozhodol som sa že ho použijem na zháňanie jedla, keďže som tiež bol celkom hladný, vlastne som bol úplne vyhladnutý ale to je jedno. Stále som sa však nevedel rozhodnúť ako si to jedlo zaobstarám. Do úvahy prišli len dve alternatívy, buď sa posnažím, a niečo chutné zastrelím, alebo s tým lukom prepadnem McDonald. Rozhodol som sa pre fast food, jednak preto že som mizerný strelec a jednak preto že som chcel mať fast plný žalúdok. Plus sa mi nechcelo srať s pečením mäsa ktoré by bolo aj tak imaginárne lebo by som nič netrafil. Tešil som sa teda na huby a cheesburger keď na lúke zrazu zbadám dieru.
Bola to diera, a nie obyčajná, takú som teda ešte nevidel. Akoby nemala dno, akoby siahala až do útrob zeme. Cítil som sa akoby som našiel božie oko, niežeby som vedel čo to je, či také niečo vôbec je, a už vôbec som nevedel čo tým všetkým myslím. Nechcel som si však pohnevať bohov a tak som prevrátil košík z hubami a pozeral sa ako v nej huby zmizli. Vlastne, nebolo sa moc na čo pozerať lebo zmizli v sekunde, ale aj tak som tam civel ešte pol hodinu. Videl som ako sa diera roztvorila a potom sa vrátila späť do pôvodnej veľkosti. Pochytila ma eufória z toho že som nakrmil dieru. Vedel som že jej chutilo, dala mi to jasne najavo. Nakoniec som po dlhom čase odtrhol pohľad a pokúsil sa odísť, no už vtedy som vedel že zajtra sa zase vrátim. Mal som pravdu, vážne nečakané, dokonca som nezjedol polku cheesburgeru a hodil som ho diere. Zas ma ovanul ten úžasný pocit. Hneď som vedel že McDonaldu teraz klesnú tržby, vedel som to preto lebo som bol práve na ceste s lukom aby som si u diery vykúpil ďalší krásny pocit uspokojenia. S novým tovarom nesmiernej hodnoty som sa vrátil k diere a vysypal celý obsah dnu. Vanul ma tak úžasný pocit aký som ešte nezažil, v tú sekundu som si uvedomil že asi by som tú krásu nemal volať dierou. Že tento zjavne božský úkaz si zaslúži veľkolepejšie meno. Nazval som ju okom, na viac som sa nezmohol.
Najbližší deň som prišiel s celým obedom ktorý som potajomky ukryl a ponáhľal sa k oku. Daroval som mu celý obed a čakal som na svoju odmenu. Prišla, áno prišla, avšak, ... nie nechcem byť neskromný, akosi to bolo asi málo. Ponáhľal som sa nájsť niečo lepšie avšak do večere som nič nenašiel, diera chcela proste viac. Takto to išlo asi týždeň, dokonca som aj pochudol. McDonald skrachoval, a ja som sa musel učiť strieľať čo bol drahý koníček. Z 5 pokusov sa mi podaril jediný výstrel. Nie netrafil som statného jeleňa, ale pod stromom ktorý som neomylne zasiahol rástol celkom veľký zhluk chutných hríbov. Vlastne, neviem prečo vravím že chutné, ja som ich nechutnal.
Veď viete kde skončili. V ryti. Hmmm, keď som sa nad tým takto zamyslel, asi to bude vážne diera. Stál som nad tým božským úkazom a čím ďalej tým viac som sa utvrdzoval že do tejto diery asi vážne nič nepatrí, že z nej skôr chodia nepotrebné veci von. Zrejme ako keď myšlienky odplavujeme koreňovicou, akurát tuto sa asi odplavuje odpad z celého tela. Bola ta od nej zrada. Tak som si stiahol nohavice a strčil tam niečo čo som dlhšie nepotreboval a tak si vybojoval aspoň trochu satisfakcie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
mensrea
11. 5.mája 2009 00:25
som citil ten vnutorny dialog medzi postavou a okom. neviem ci spravne. moc dobre to bolo. prave nedavno som mal tu cest citat ciernu dieru od c. burnsa, tak sa mi to asociovalo. aj do deja mi to zaklaplo. sa s tym estep ohram v hlave.
Napíš svoj komentár