Sedel som na schodoch a cítil som sa zvláštne šťastný, bezdôvodne a bezvýznamne. Sedel som tam a obchytkával jablko ktoré my bezvládne ležalo v dlani. Sedel som tam a pozeral dolu schodmi a odrazu, bez zjavného dôvodu, cítil som sa byť zrazu pripravený. Cítil som že som konečne dozrel. Pozeral som dolu schodmi a pomaly uvoľnil jablko z dlane a sledoval ako sa už na druhom schode rozbilo na viac kusov. Sledoval, ako na zem dopadla už len malá doudieraná kôpka hovna. A presne ako tá kôpka som sa teraz aj cítil po tom čo som tak naivne dúfal že som pripravený, skutočne som totiž veril že vydrží. Premkol ma trochu strach že sa mi to snáď nikdy nepodarí, v týchto myšlienkach ma však vyrušil otec ktorý sa vedla mňa hlasno rozosmial. Vôbec som netušil že sedí vedla mňa, ale to tak asi býva že rodičia s nami zdielajú podstatne viac ako si myslíme. Sedel tam a hlasno sa smial a ja som vôbec nevedel prečo. Po miliónoch rozhovorov ktoré som s ním mal v duchu som sa ho už vlastne ani nevedel na nič opítať. Sám som sa ho totiž pítal a sám som si aj odpovedal. Teraz som to však už nevydržal a spítal sa. Zastavil ma však už po slove prečo, dobre totiž vedel čo sa chcem opýtať. Asi ma naozaj pozná viac ako som si myslel. Len sa na mna usmial a povedal že toto niesu moje schody. Nevedel som čo tým myslel ale keď vytiahol spoza chrbta jablko, razom som pochopil. Dychtivo, priam až nenásitne pozeral som ako jeho jablko pomaly opustilo jeho dlaň. Gúľalo sa po schodoch, pričom každý na ňom zanechal viditeľnú stopu. Ostávalo však celé. Veril som, dúfal som aj keď nevedel som prečo tomu človeku, zdanlivo cudziemu ktorý ma sprevádza životom prajem toľko štastia, veril som že jablko vydrží. Nevydržalo. Nechýbalo vela, ale nevydržalo. Nechápal som ako to dokázal. Pozrel som sa na odca, bez toho aby namňa pozrel povedal tichým hlasom, sú veci na ktoré ani ja niesom pripravený. S povzdychom vstal a načiahol ruku aby mi pomohol vstať. Bez úvodu mi začal hovoriť o tom že toto niesu moje schody, vraj začína sa na iných schodoch. A ak by som vraj chcel skúsiť tieto, zvolil som si priveľkú výšku. Dychtivo som čakal kým mi ukáže môj schod. Keď mi ho však ukázal, pocítil som trpké sklamanie. Mal som vraj zísť až celkom nízko, cítil som sa hlúpo, priam až oklamaný. Čakal som viac.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
