Túžim sa privinúť k tvojim prsiam, už v nich ale necítim bezpečie, necítim sa doma. Opúšťam nemocnicu, pri vyšetrení sa doktor usmieva, lebo vie že tak skoro ma už neuvidí, že ma už možno nikdy neuvidí. Vychádzam na ulicu, ako z väzenia, môžem ísť kamkoľvek a nič z tvojho sveta ma neláka napriek tomu že ma popoťahuješ za rukáv a nakladáš do auta. Čo bude teraz s mojím životom ? Je to jedno, sadnem si osamotený do podniku a pozvem niekoho na jazdu vlakom nikam. Nastúpim opatrne, no rýchlosť dá voľnosť mojim myšlienkam, popíjam víno, pozerám z okna a bavím sa s niekym koho vôbec nepoznám. Bavím sa s niekym koho začínam mať rád. Prichádza čas vystupovať, prichádza čas objednať si izbu, nájsť si prístrešie a ísť spať. Pritúliť sa ti príde prirodzenejšie ako zaželať len dobrú noc. S cudzím zvieraťom si si našiel spoločnú reč, pár spoločných slov ktoré ťa nechajú milovať tvoj kolotoč. Zaspať v strede flaše a uprostred vety, zobudiť sa na pornožurnál po francúzky, zobudiť sa na život a výmysly vôňou ponožiek z dlhej cesty.
Nezmestíme sa do kože, v cudzom živote a v cudzom meste.
Po návrate sme zas tie isté opice a zverce, sme ludia ktorým sa proste nechce, budeme bežať a aj vy radšej bežte, ktovie čo by sa stalo keď vás dobehneme. Radšej naozaj bežte.
Prevliekam si cez hlavu lyžiarsku kuklu, Ideme vyrabovať tvojho deda, lebo ty ho nenávidíš a ja sa nudím. Hladáš niečo čo dá sa predať, a ja sa prehrabávam obsahom vytrínok a prezerám si starý kryštál, keramiku a zbierku kníh. Cudzie domovy a ich pachy a pes čo ti vyjedá paštiku z ruky. Sme rozkošní zlodeji a pobehujeme tu s baterkami napriek tomu že máme kľúče. Máme pochybné úmysly.
Opúšťam na stanici tvoje auto, utekám do Nitry, oddýchnuť si od šialeností do ktorých ma zaťahuje moje pochopenie pre sprostosti. Dotiahnem skrutky a sme pripravení na ďalšie cesty, ďalšie utekanie a ďalšie hriechy proti sebe. Prikrývaš ma lebo som zaspal v sede, bozkávaš moje líce nemé, jedného dňa vyhynieme, vymrzne moja láska k tebe. Budeme hľadať nové náleziská, na dne mora aj na internete, až kým sa opäť nedopracujeme k nehe.
Hľadám ale nič tu nieje, hľadám ale v zlom čase a na zlom mieste. Asi som mal ostať sedieť, prikrytý a bozkávaný, uspaný do umelých dobrých dní. A ja kráčam o polnoci po krajnici, palec hore, skúšam šťastie a skúšam novú šancu na ďalšiu dávku adrenalínu.
Moje kruté vtipy sa mi vracajú, vysmievajú a nevyhýbajú sa očnému kontaktu. Stojím nemo a prečkávam svoju chvíľu na útok. Nechávam ju prejsť, nechávam reakciu zatiecť do mojich škár, nechať ju vybublať na prázno a jej výparmi nasýtiť nádrž motora ktorý ma posunie o ďalší kúsok. Nezraním ťa, nie túto noc, možno budúcu už nebudem si pamätať čo sa stalo, no si mi ďalej, si mi ďalej ako tomu bolo predvčerom, vzďaluješ sa záhadnou rýchlosťou. Ostáva len palec hore, ostáva len nechať ísť a nechať plachty hore.
Som tak trochu ty a časť z teba ktorú poznáš tiež, nemôžem sa hnevať, bol som tam tiež, som a zomriem tiež, prosím utekaj, prosím bež.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mrspunk
1. 3.marca 2013 13:56
famózne. musím utekať von ale hneď ako sa vrátim, chcem si to čítať ešte a ešte aspoň trikrát
Napíš svoj komentár