Necitlivý na dotyk

Utekal som. Šialenou rýchlosťou rútil som sa vpred, alebo vzad ? Nikto nevie, kde bol ciel a kde štart. Každopádne nikdy sa to nedozviem, spadol som po ceste a nevládal vstať, slzičky krvi sa vpíjali do textilu ktorý tu bol len na okrasu a netlmil pád. Sadol som si a predýchaval bolesť. Pozrel si na ruky, s neskrývaným šokom prestal som sa triasť. Niečo vo mne rozhodlo sa že bolesť už stačila, že už nemusím to znášať, pozerám na ruky, pozerám na ten dar, ako obalený v gume vyzerám. Ešte som netušil že budem ho preklínať.
Vstal som na nohy, obalený v prezervatýve, už nič sa mi nemohlo stať. Od toho dňa necítil som už bolesť, pády stratili význam a ja nevidel som ciel, ani smer. Spomaľoval som, až zastavil som úplne, rozhliadol som a zistil že niečo mi chýba. Tak isto ako som bol nezraniteľný, ako bola všetka bolesť preč, odišel aj úsmev. Necítil som dotyk, ani radosť z blízkosti. Od všetkého bol som oddelený svojim prezervatývom, ktorý nešiel dať dole. Oddelený od všetkého ostal som sám vo svojom nezraniteľnom obale, oddelený a nie opustený, teda nemohol som ani zatrpknúť. Tak chodím ďalej svetom aj keď oblek ma dusí, ako bezduché telo, do úsmevov nútiť sa musím.
Vyrovnaný so všetkým, duchovne rastiem, oblek je mi už malý. Tlačí. Tlačí ma všade. Dusí výkriky, pokusy vzplanúť. Navonok spokojný, navonok šťastný a niekedy smutný, áno aj to k tomu patrí, len vyzerám. Veď aj ja sám, keď pozriem sa do zrkadla, tak sa usmievam. Avšak niekde v hĺbke tých očí čo sa na mňa tak úprimne smejú, je väzeň. V reťaziach spútaný, gombíček open je totiž z vonkajšej strany.

 Skutočný príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu