Slzavé údolie zo 4. poschodia

Išiel som k Mirovi domou pre nejaké knihy ktoré som ani nechcel len som vedel že sa zbláznim ak budú u neho čo len o deň viac. Prázdne miesta v knihovničke mi neviem prečo drásajú nervy. Vraj som nevyrovnaná bytosť, asi to bude pravda.
Ešte viac ma však rozčuľoval ten poriadok čo má vždy v izbe ... cítim sa tam nesvoj. Zdržal som sa teda len chvíľku a šiel som domou a asi by som bol dosť podráždený keby som nestretol JU. Vo výťahu, hlava sklopená k zemi, krásne čierne vlasy povievajúce vo víre zúfalstva. Áno zúfalstva, cítim ho z ľudí, vidím im to v očiach v šatoch a cítim to v ich vôni... sú tým nasiaknutý. Ľudia zo slzavého údolia.
Pozeral som na ňu v nemom úžase, no ona mi nevenovala žiadnu pozornosť. Videl som na nej že ona tu so mnou nie je ... že je zapnutá v režime automatického vykonávania úloh potrebných k prežitiu aby sa potom mohla doma zavrieť medzi 4 steny ktoré tak dôverne pozná a oddať sa samote slzám a zúfalstvu.
Ten okamih mi zmenil život... tak ako už toľko okamihov pred ním.... začínal som si uvedomovať že mám slabosť pre stratené existencie ...že mám omnoho radšej tých druhých ako prvých ... ak zrovna nemilujem rovno tých posledných. Dá sa dokonca povedať že ma vzrušujú .... tie oči utopencov ... utopených vo vlastných myšlienkach.
Vedel som že ju znova stretnem, chcel som ju stretnúť .... a tak som stretol. Chvíľu mi trvalo rozlepiť pery, no nakoniec z nich vyšlo jedno “ahoj“ ktoré nemohlo patriť nikomu inému ako jej keďže tam s nami nikto iný nebol. Stála nemo ďalej a ja som čakal ... vedel som že neodpovie hneď, ale aj tak som bol nervózny ... strašne, strašne nervózny ... cítil som že ju musím spoznať ... že ona je tá ďalšia puzzle ktorú musím nájsť aby ma posunula ďalej . Sledoval som ako moje ahoj pomaly preniká až za steny jej sveta ... ako si začína uvedomovať každú hlásku ... ako sa rozhoduje či odpovedať . Nakoniec sa mi pozrela do očí .... a povedala to ... ahoj .... už som pomaly prestal dúfať.
Od tohto ahoj sme sa chodili rozprávať tak často ako sa dalo. Vedela ma dojať aj rozosmiať a ja ju tak isto. Hovoril som jej všetky tie veci ktoré som sa neodvážil rozoberať s normálnymi ľuďmi ... s ňou som bol medzi svojimi ... medzi ľuďmi zo slzavého údolia.
Stretávali sme sa v noci pri jazere a komáre nás nevyvádzali z rovnováhy... boli sme šťastný, tá trocha utrpenia k tomu patrila.... ľudia musia trpieť....
V jednu nádhernú noc sama spýtala ako som sa ja prešiel na tento breh ... porozprával som jej svoj príbeh ... a ona ma objala .... bolo to zvláštne ... prvý krát sa ma dotkla , tak strašne intenzívne ... bol v tom všetok ten žiaľ ... túžba ... všetko to čo som vždy túžil cítiť ale necítil keď som objímal prázdne ľudské schránky ktoré sa mi tak často snažia dokázať svoju ľudskú stránku.
Poprosil som o jej príbeh a ona sklopila tvár. A pomaly začala. Bolo to dosť zdrvujúce .... plakala .... hlavne keď hovorila o svojom malom bratovi ... ako ho nešťastnou náhodou utopila keď mala 9 rokov. Objal som ju a zvyšok mi porozprávala už v mojej náruči ... o mame ..ako to nezvládala ... o otcovi ako odišiel ... a o nej ako zaspávala sama v posteli a budila sa s nočnými morami so smiechom v ušiach....
Vedel som že som získal všetko .... v tú noc som si vzal časť jej sveta a zmenil ho ... mal som kúsok jej duše ... a mal som pocit že je čas ísť ... často sa mi stávalo ... že keď som už prečítal knihu ... nech bola akokoľvek dobrá .. už som nepotreboval ju znovu prečítať ... stačí že som ju mal v knihovničke a jej potlač mi zdobila ten kúsok izby ktorý jej bol vyhradený ... podobne som to mal aj s ľuďmi .. nejak som to ale zrazu nedokázal....

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu