Tichá štvrtková neexistencia

Objednávam si kofolu a čašníčka je zo mňa asi trochu nervózna. Asi nieje zvyknutá na to že sa jej niekto pozerá priamo do očí a nie na hrudník. Tak som sa nakoniec rozhodol pri platení jej spraviť radosť a zbežne som si ju prezrel. Result: nuda.
S úsmevom ma privítali pri skoro plnom stole moji priatelia a ja som sa započúval do rozhovoru o prijímačkách, skúškach chatách a fľašiach. Veľmi rýchlo som zistil že dnes nebudem schopný komunikácie tak som sa aspoň usmieval Sledoval som ako hýbu perami pri vyslovovaní slov, ktoré som počul, ale nejako sa mi nedostali až do mozgu. Len tak sa mi presypávali medzi prstami ako piesok a nedokázal som sa ich zachytiť. Nevadí.
Sledoval som ako si kamarátka popoťahuje peru, ako si jej spolusediaca napráva vlasy, a ako kamarát zvraštil čelo.
Z myšlienok ma vytrhli dve nezbedné ruky v ktorých som hneď spoznal kamarátku, ktoré sa zozadu zaborili do mojich vlasov a rozstrapatili ich. Zbožňoval som to. Hneď som privítal posledný prírastok pri stole a ďalej blúdil v myšlienkach aj očami. Inštinktívne som opäť siahol po pohári a priložil si ho k perám. Už minule keď som to spravil bol prázdny, odvtedy sa nič nezmenilo. Nevadí.
Rozmýšľal som, či si idem kúpiť druhú, alebo pôjdem domov. Išiel som domov, nie kvôli peniazom ale kvôli tomu že už som sa nedokázal pozerať na tie nemé slová, vôňu jedla, a paralyzujúci pocit vlastnej neexistencie.
Už keď som za sebou zavrel dvere prázdnej izby som svoj odchod ľutoval. Ale nevadí, teším sa na ďalší štvrtok, milé privítania, rozstrapatenie vlasov, a snáď aj duchaprítomnejšiu náladu a nejaké to pivo.

 Skutočný príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu