Sila zo mňa odchádza ....s východom slnka zavieram oči a upadám .... nevidím a nenávidím keď otočiť hlavu nevládzem. Nestihnem. Opiera so do mňa vietor potreby, nutnosti so slabučkým úsmevom, náznakom zbabelosti, možno aj s iskričkou nádeje. Tento život, .. galeje.
Uväznený medzi dvoma svetmi. Ako zamotaný v pletenom svetri. Hlavu pchám asi do rukávu. Uviazol som medzi realitou a snením, nedokážem pretrhnúť bublinu ... len čumím...
Ako z obrazovky na vlastný život ... nezasahujem ... nechávam dej plynúť, na viac sa nezmôžem. Nedokážem zaradiť sa k stádu a plniť úlohy, lízať cukor a prijímať bičom rany.
Rovnako nevidím tie dúhové opary, vône a dotyky ktoré zaručene vždy mi ukážu cestu do vlastného sveta ... , plného mieru a tepla, veď snáď nechcem tak veľa. Len vystúpiť zo steny rozhliadnuť sa na strany a zistiť či som v realite alebo sne. Zistím to aj potme podľa vône vanilky a hviezd, pocitu zvýšenia miezd ktoré sú tu aj tak nanič, lebo všetko je u mňa zadarmo platí sa za nič... a vlastnou dušou , aj keď brániš sa nabitou kušou nikdy sa neochrániš ... duša vykradnutá svetu sa stráni, nenahlásená ostáva krádež... veď vieš, aj ja viem .... vieme že sa ti to tak páči. Stratený je môj svet v ktorom svietili mi roje hviezd ...kŕmil som sa hudbou a lietaval rýchlo. Stôl nebol stolom, bol tvojím telom a ja hladil som ho kým nenašiel som nový objekt údivu, vo vašom materiálnom svete hasil som vlastnú potrebu. Za ktorú zabudli ste si vypýtať protislužbu. Tak žijem zadarmo z krásy, bez nákladov na údržbu ... . Vy všetci mi predsa vždy dávate nové ... alebo len jemne použité námety na zábavu aj kultúrne vyžitie. A mojím heroínom sú šálky s odrazeným uškom, básne písane tušom a samozrejme heroín. So slovami tými nepresnými mapami sa nenudím ... už podozrenie aj tak nebudím .. každý už dávno zapísal ma do tabuľky bláznov a pritom vždy ma prekvapia ďalšou poslednou šancou.
A ja vždy ich sklamem svojou neschopnosťou aby som im ukázal áno ste najlepší .. lebo nevidia že sú rovnaký ... otroci vlastných vášní ... ktoré sa im zdajú celkom logické .. až to býva tragické ... že sú slepý aj po odhalení a zavše končíme popravený v zámotku vlastných lží, cudzích očakávaní a želaní. A čas stále beží. Tik... tak... vlak a .... nestíhame reagovať...

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
idea  29. 7. 2009 22:51
velmi silneee...ajajaj
 fotka
transplantovana  29. 7. 2009 22:56
naozaj skvelé, skladám klobúk a dávam doňho heroínové lízatká, o ktorých sa mi už dve noci snívalo..
 fotka
tuba  29. 7. 2009 23:00
@transplantovana dnbasser take dostal... ! uzasne ! mnam a k blogu...este uzasnejsi ak to lizatko !
 fotka
lilu  29. 7. 2009 23:36
Poézia v próze ... alebo naopak?
 fotka
brokenidea  7. 8. 2009 01:15
odhalenie v cennom slovnom šatstve,ktoré návykovo púta
Napíš svoj komentár