"Ivan! Pod uz jest. Je to tvoj posledny vecer doma, tak nesed sam v izbe, lebo ti to vychladne!" zakricala na mna mama z kuchyne. Pomaly som sa postavil a vykrocil som chodbou smerom do kuchyne. Niesom z bohatej rodiny, ale neboli sme ani chudobny a tak sme si mohli dovolit nejaky ten luxus. Na zemi bol ako vzdy stary koberec, a cez velke okna bolo vidiet ako vonku krasne snezi. Nenavidim tu bielu sracku, ale ked vidim ako pada, tak ma to ukludnuje... Lebo mi pripomina moju Ladu, aaach nemozem na nu prestat mysliet. Hned po veceri sa s nou pojdem rozlucit. Dufam, ze ju este niekedy uvidim... Zo zamyslenia ma vytrhol az rev mojej mamy "IVAN! DE TOLKO TRCIS? NED JE TO UZ STUDENE!!!"
Toto robi vzdy, ked jeden z jej synov odchadza a potom vecer place. Vecera bola vyborna, zase jedna zo slavnostnych, ktore robi, ked niekoho zverbuju.
Poumyvali sme riady a odysiel som z domu... navzdy. Uz sa domov nikdy nevratim. Vo vacku som mal len datapad, povolavaci rozkaz a par drobnych co mi zostalo z mojich uspor. Vsetko ostatne som dnes rano dal Imperatorovi v jeho chrame, spolu s modlidbou za moju ochranu a za Valhallu, aby sa drzala proti neustalim orkskym utokom.
Prisiel som na namestie, kde byvala Lada a kde ma mali zajtra verbovat do velkej Imperialnej Gardy. Prisiel som ku vchodu a zazvonil na jej zvoncek. Zo zdobeneho reproduktoru sa vsak nezval jej hlas, ale muzsky hlas v slizkom jazyku ktoremu som nerozumel, ale nevestil nic dobre.
Skusil som klucku, ale bolo zamknute. Na ulici nebolo ani zivej duse. Napol som svaly a celou silou som sa zaprel do dveri, nic. Zostavalo ich jedine vyrazit. Tak som sa rozbehol a skocil som nohou na pred. Stare, premrznute dvere sa rozleteli v oblaku triesok okolo zamku, kde sa dvere zlomili.
Nazrel som dnu. Vo vnutri bol hnilobny zapach z ktoreho ma stipaly oci. Dychalo sa mi zle. Pri svietidlach sa znasal zeleno-nachovy opar. Na zemi niekto lezal, bol to starec, co byval pod Ladou. V chrbte mal hnisajucu hboku ranu. Mal som taky strach, ako este nikdy v zivote. Ked som mal 9 rokov, napadli nase mesto orkovia, hnusne, zelene, bestie, ktore nicia vsetko co im pride do cesty. Toto bolo nieco ine, nieco skazene, nieco nesvate...
Vplyzil som sa do bytu starca, vedel som, ze bol starym veteranom, musel mat aspon nejake zbrane. Nad dverami visela laserova puska. Zobral som ju do ruky a skontroloval som zasobnik ako ma to ucil srarsi brat. Bol plne nabity. Zbran v ruke ma ukludnovala ale v krvi som mal tolko adrenalynu, ze som sa triasol ako obchodnici, co k nam chodia predavat tropicke ovocie.
Naslapoval som opatrne, ale aj tak som pocul kazdy moj krok. Na medzi poschodi mi z nicoho nic zacalo pistat v usiach. Bol to ten najhnusnejsi pocit aky som doteraz zazil. Musel som pokracovat, nech by som mal akykolvek strach, nech by sa mi postavil trebarz aj ork v plnej zbroji, musel som pokracovat, musel som zachranit Ladu.
Vysiel som na poschodie a uvedomil som si, ze mi po brade steka nejaka tekutina. Bola to krv, co mi vytekala z usi. Az teraz som si uvedomil aky srasny tlak mam v hlave, ale teraz nebol cas o tom uvazovat. Musel som ist dalej.
Dvere na Ladinom byte boli rozstrelene bolterom. Vosiel som dnu. Vecera este bola na stole, no skor uz na zemi. Na stolickach sedeli nohy bez tiel Ladinych rodicov, od ktorych som bleskurychle odvratil pohlad.
V tom sa ozval vykrik z kupelne. Lada este zila! Ale o chvilku uz nemusela. "LADA!" neudrzal som sa a rozbehol som sa smerom ku kupelni. Bol som pripraveny na vsetko co na mna mohlo logicky vyskocit.
Z dveri na mna vsak skocila bytost, pokym to vobec bola bytost, z rozpadavajucim sa, zhnitim masom. Bolo to podobne cloveku, tak som tomu vrazil parbou pusky do hlavy. Z kupelne sa ozval dalsi vykrik plny strachu.
Ta vec sa zatackala a padla na lopatky. V soku sa mi podarilo obratit pusku v rukach a ustrelit tej potvote hlavu, ktora sa rozplinula v oblaku cerveneho prachu, sposobeneho naplno nastavenym laserom.
"C co to bolo?" spytala sa roztrasenym hlasom Lada. "Neviem." odpovedal som a zacali mi drkotat zuby ako sa mi z tela uvolnoval adrenalin. Jedine na co sme sa zmohli, bolo na seba chvilu vystrasene hladiet. V tom ma napadlo, ze Lada stoji vo vani uplne naha a ze tych bestii tu moze byt viac. Tak som povedal:"Oblec sa a pod so mnou. To co uvidis v jedalni sa ti nebude pacit..."
koniec prvej casti
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
arya
3. 12.decembra 2007 07:04
Perfektné! Takéto mám rada. Určite pokračuj!!!
4
ja by som si len odpustil tu valhallu a klasicke otrepane klise a la 007 - hrdina nabehne, rozfranforcuje nepriatelov tak ze ani sam nevie ako, zachrani krasnu zenu a...uz tam chyba len utek do nejakej exotickej krajiny
6
No, ako pribeh je to zaujímavý, určite si prečítam aj ďalšie časti. Ale. Máš tam zbytočné množstvo hrúbok a preklepov, ktoré mi kazia celkový dojem z príbehu. A ešte by dosť potešila aj interpunkcia Inak držím palce.
Napíš svoj komentár