Je ráno, vonku je ešte tma a píšem to v nemožnom šere. Nedokážem už ďalej spať. A k tomu, som dnes mal jeden z naj-zvláštnejších snov, čo si pamätám. Celé telo sa mi trasie tým čo má dnes prísť a ja to zo seba jednoducho potrebujem dostať.
Pripadám si ako prestrašená teenagera čo sa strhla zo zlého sna, ale tak aby sa mne, snívalo, že som bol panovníkom?
Pamätám si ako som sedel na hromade z perzských vankúšov pod kupolou z vnútra pripomínajúcej drahokam. Pripadal som si tam neskutočne malý, ale zároveň najväčší zo všetkých. Mal som na sebe tie isté veci ako teraz, dokonca aj ten kožák čo mi zobrali... Ale, ten bol upravený, síce na ňom boli len našité kusy kože, ale bolo to ako určitý znak postavenia v spoločnosti...
Práve ma oblial studený pot, pri uvedomení, že všetko čo je v snoch, som už musel zažiť a ak nie naozaj tak aspoň vnemovo...
…
Pretrel som si tvár rukou. . . . ._______ Je mi zima.

Odrátávam minúty a čas stále beží, preteká mi pomedzi prsty ako zrnká piesku. V tom sne som tam sedel, obklopený bohatstvom, slávou a ženami. V pozadí tam hrala príjemná orientálna hudba, ale tak ako ona, tak sa aj celý obraz pred mojimi očami rozmazával, až do okamihu, keď bolo všetko čiernobiele, až na vchodové dvere.
Mimo, gracióznych pohybov, vôkol mňa, som sa postavil. Bolo to ako keď sa v ruskom filme objaví havajská tanečnica. Všetko zastalo a všetky pohľady sa upriamili na mňa... Mal som chuť kričať, zvresknúť na nich bežia preč. Preč od mňa, a preč z tej krajiny.
Dvere sa rozdrapili a dnu vtrhli ozbrojený muži. Mali na sebe uniformy béžovej farby a v rukách strieborné strelné zbrane. Ukázal som na nich prstom: „Von!“ Dnu vošli ďalší dvaja a s nimi aj jeden čo bol očividne ich veliteľ. „Ako sa opovažujete priniesť sem zbrane? To to nie je vaša krajina a ani vaša vec sa do nej starať! Von!“
Veliteľ sa na mňa pohŕdavo pozrel. A usmial sa, len tá spomienka mi nahnala znova ten istý strach ako v tom sne. Odporná úlisná tvár fešáka v uniforme, ktorému sa v očiach značí lesk sukničkára.
„A to mi povie muž čo spôsobil chudobu a zabil svojich predchodcov...“
- Všetky pohľady sa otočili na mňa, tak ako nenávistné pohľady jeho stúpencov, tak aj zmätené pohľady ľudí kráľovského dvora.
Nezmohol som sa na nič iné, než vyjavené: „ČO?!“
A je to tu... Prvé zvuky prebúdzajúceho sa sveta, v ktorom som sa prebudil, slnko, kohút a prvé ruchy krokov ich rozospatých otrokov bez nároku na reč.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
dzeejn  21. 1. 2010 01:06
teším na pokračko
Napíš svoj komentár