Premýšľal som totižto o nej. Nie, nie o tej s ktorou som sa stretával, ale o tej s ktorou som žil, či sa mi to už páčilo, alebo nie, tak som sa jej nemohol zmeniť.
Vonku pršalo.
On, ten ktorého mala zas ona, takého istého, ako ja ju, nikdy sme jeden druhému toho druhého nevideli, ale aj tak sme ich cítili, alebo počuli. Tak, on, stál za oknom, v tom daždi, a hral na malý cirkusový kľukový organ. Veselú pesničku, ale v tme a daždi, znela priam doknale pochmúrne.
Ona, tá čo mi sedela pri nohách sa pohla a pohladila ma po vnútornej strane ľavej nohy.
Z ruky mi vypadla guľa.
Roztvoril som oči a vedel som. Z hĺbky mojej mysle, sa to vynorilo ako sen. (V skutočnosti, som používal techniku polospánku, na dosiahnutie výsledku.) Zjavil sa mi muž s hlavou a rukami potretými zlatom. Sedel na starej drevenej stoličke a v náručí mal mŕtveho králika. Sedel pred kamerou. Ako sa to len volal? Viem, že bol plešatý a na zázname bol čiernobiely... Točil niečo po anglicky. Niečo o tom, že mŕtvy králik pochopí umeniu skorej ako ľudia...
Pretrel som si oči. To to všetko sa stalo pred mojím narodením. Ako je to možné?
Yves Klein sa postavil, vypol prístroj a s králikom v ruke sa na mňa pozrel. Chytil králika pod krk a zviera sa začalo metať, akoby bolo živé. Cítil som strach. Uškrtil ho a ani brvou nepohol. Hodil jeho mŕtvolu na stoličku vedľa tej na ktorej som sedel ja a zmizol vo dverách.
A tak som tam zostal sám. Ja a miestnosť s bielymi stenami, jedna kamera, stolička v strede, otvorene dvere, ktorými odišiel Klein a jedny zatvorené oproti, a rad stoličiek aj na druhej strane sály. Z toho, čo som vedel, som usudzoval, že som v barokovom paláci.
Pomaly, akoby som sa bál, že sa pod mnou podlomia nohy, som sa postavil.
Stál som. Pozeral som si miestnosť, chcel sa pozrieť z okna, ale cez reflektory svietiace do vnútra som nič nevidel. Uvedomil som si, že ani neviem čo cítim. Tak som sa nadýchol. Vzduch tu bol suchý.
Nepomohlo to. Stále som necítil nič.
Prišiel som k zatvoreným dverám. Boli z poctivého bukového dreva. Prišiel som k ním úplne blizúčko a všimol si nápisu nad kľučkou: IKB
Obzrel som sa, či sa Klein náhodou nepozerá. Nepozeral sa, tak som nenápadne vkĺzol za dvere.
Guľa mi padla z ruky a zarachotila na parketách.
Ona sa zľakla a spýtala sa, či mi šibe.
Odpovedal som, že nie, len ma zase raz nič nenapadá. A. A túžil som sa prebudiť z tohto sna.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
3
Ja sa možno vyjadrím trochu nepochopiteľne, ale - donútil si ma svojím blogom prekonať vlastnú lenivosť, zapnúť Wikipédiu a naťukať do nej heslo "Yves Klein". Potom som si povzdychla a cítila som sa trochu lepšie, pretože výtvarnému umeniu naozaj nerozumiem ani vôbec rozumieť nechcem. Teda, možno chcem, ale asi sa to nikdy v živote nesplní.
A - ešte niečo - že už som dávno nečítala niečo tak zaujímavé a dobré.
A - ešte niečo - že už som dávno nečítala niečo tak zaujímavé a dobré.
Napíš svoj komentár
držím palce. silno.