Nejak som bol otupený a príliš zaneprázdnený mojím cieľom, než aby som vnímal výzdobu vôkol mňa. Bolo teplo. Dokonca ani podlaha ma nechladila na bosých nohách.
Zahol som doprava a už som tam skoro bol. Boli to veľké dvojkrídlové dvere so stromom a drevenou vevericou.
Otvoril som ich. Za dverami bolo jazero. Plné nechutnej zelenej vody, na ktorú veselo svietilo slniečko.
Pri brehu, za zadným vchodom sedeli dvaja rybári. Jeden vpravo a druhý vľavo. Mali tam malý tranzistor, z ktorého nevychádzal žiaden zvuk, ale obaja sa kyvkali do rytmu hudby, na ich rybárskych stoličkách.
Ten vľavo mal na sebe slamený klobúk, oranžovú reflexnú vestu, srdiečkové trenky a gumáky. A ten vpravo mal malý maskáčový klubúčik, starú vojenskú uniformu, ešte s ihičňanovým štýlom látky a kanady, z ktorých mu trčali gumené monterky.
Chlapík vpravo, ten maskáčový, mal pred sebou len jednu dlhú udicu. Mal ju v dobrom stave. Teleskopická, s chrómovaným navijakom a plaváčikom v diaľke.
Rybár vľavo, ten v slameniaku, mal pred sebou asi päť udíc a ani o jednej by sa nedalo povedať, že by sa o ňu staral. Jedna bola iba palicou so silónom.
Jediným zvukom bol vietor pohrávajúci sa s konármi vŕb pri brehu. Mal som namierené do práce, ale iná cesta tam neviedla ako krížom cez jazero, alebo tunelom pre vlaky.
Začal som si rozopínať košeľu, keď si ma všimol rybár v maskáčoch.
"Dúfam, že tam nejdeš vliezť... Vyplašíš nám ryby."
Neodpovedal som, len som si zložil košeľu a osušku tak, aby som ich mohol mať v zuboch. Neviem prečo som si bol vtedy taký istý, že zostanú suché...
Vliezol som po členky do vody a rozvíril v nej čierny piesok. Gumák ma kopol zadku a padol som do vody. V tom sa pohol plaváčik udržiavanej udice a smerom ku mne sa rútil obrovský sumec. Minul ma tak tesne, že by som ho mohol obliznúť.
Otočil som sa a uvidel ako ho už rybári vyťahujú na breh.
Nezaujímali ma a ani ich oranžový sumec. Tak som plával k náprotivnému brehu. Čierny piesok mi vliezol do kraťasov.
Na to, že bola voda špinavá a zelená bolo cez ňu celkom dobre vidieť. Videl som podvodný systém pascí a sietí na ryby a raky. Všety tie siete boli čierne, tak ako zrnká toho piesku.
Neurobil som ani dva zábery a už sa zas niečo pohlo pod hladinou. Nebolo to až také veľké ako ten oranžový sumec, ale bolo to blízsko... Vtom zmizol jeden z korkových plavákov pod vodou. Šplechot a už ťahali spolu ďalšieho sumca na breh. Zeleného ako tá voda.
Plával som ďalej a sledoval ako utícha vietor. Konce konárikov vŕb sa namočili do vody.
Realita sa začala zakrivovať. Ako, nie žeby som išiel tak rýchlo, ale celý môj svet sa scvrkol do jednoduchého striedania pohybov. Nádych, záber, výdych, pripraviť sa, nádych, záber...
Nečakane prišla zmena smeru, najskôr nebadaná, ale potom ma strhol prúd.
Uvedomil som si, že to asi nebude len také hocijaké jazero.
Bola to stará čistička vody a ťah filtra ma sunul k hrdzavému krytu naháňača. Bol tam betónový breh. Zachytil som sa ho a po kraji sa presunul mimo prúdu.
Uvedomil som si, že na inom brehu musí byť tryska, ktorou ide voda zase späť. Ale bol som na správnom brehu. Nad mnou sa týčil strom, kúsok zeminy, obrubník a potom ja vo vode.
Po brehu kráčali dve dievčatá v plavkách. Jedna mala hnedé vlasy a čierne plavky a druhá mala čierne vlasy a fialové bikiny. Kričali na mňa, že tade asi nevyleziem.
Vyhodil som na breh osušku a košeľu. Obe mokrejšie než mokré. Chytil sa obrubníka a vyšvihol sa na breh.
Sedel som a čakal pokým aspoň trocha uschnem.
Baby zatiaľ prišli bližšie. Usmievali sa. Na perách mali jemný rúž. Pozrel som sa na košeľu a zistil som, že pristála rovno do špiny a zeminy pod stromom.
Pýtali sa ma koľko je hodín.
Pozrel som na ne. A zistil som, že nemali oči. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ani tý rybári ich nemali, v tieni ich klobúkov sa nič nebelelo.
Bral som to ako fakt, aj keď ma mrazilo na krku, neriešil som to.
Pozrel som sa na ruku a moje hodinky boli plné vody. Siahol som do vačku a vytiahol mobil z ktorého sa liala voda...
Chcel som im odpovedať, že neviem, ale nemohol som.
Začal som sa dusiť a postavil som sa. Motal som sa.
Niečo som sa chytil. Bolo to studené a guľaté, ako zábradlie. Niekto sa ma dotkol a z úst som začal dáviť ten čierny piesok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
okay
2. 8.augusta 2010 16:21
Áno áno... havo sa vracia... dúfam, že bude aj pokračovanie.
Napíš svoj komentár