Školské práce - Múdrosť ma naháňa už štyri roky, ale ja som rýchlejší

Bežal som chodbou. Zahol doprava a oprel sa chrbtom o studenú stenu. Moje srdce bilo tak, že mi tep pulzoval až v ušiach. Nohavice som mal celé od prachu čo sa v škole len tak ledabolo povaľoval. Ja, ako jediný voľný radikál z celého tohto atómu som sa snažil uniknúť sile gravitácie jadra a silám okolitého sveta.

Cítil som v žilách adrenalín, znova som sa postavil. Počul som ako sú za mnou. Mal som chuť sa im postaviť a minimálne im napľuť do tváre. Bolo mi špatne z toho ako som ich počul dychčať cez všetky tie ich nekonečné vrstvy tuku. Neovládol som sa a nazrel som poza roh.

Deti s vyholenými hlavami a zubatými náhubkami aby mohli ľahšie trhať mäso, na reťaziach groteskne pokriveného učiteľského zboru, ktorý bol, akoby to ešte nebolo dosť akoby celý z masla. Dlhé prsty po mne už chňapali, aj keď boli stále dosť ďaleko. A ako bonus sa okolo nich hemžil dav pätolízačov, čo ich neustále niečím obdarovával. Od cukríkov, cez kávu, obálky s peniazmi, až po kľúče od áut...

Na sucho som preglgol, zhlboka sa nadýchol a pálil som to dolu chodbou smerom k východu. Nebol som športovec a ani dnes ním niesom, ale nohy som mal vždy rýchle. Míňal som koridory starej školy s plastovými oknami, čo vďaka šetreniu a všetkému možnému spravili z vnútra budovy pustatinu, ako nekropený sklenník.

527, 526, 525, … Triedy boli číslované a východ je pri jednotke. Okrem toho boli aj prázdne, len lavice a tabule, za ktorými sedeli poslušné stoličky. Minul som číslo 500 a ocitol som sa na križovatke chodieb. Hlasy diktujúce čísla a keby len čísla, ale aj príklady s rovnicami. A keď som začul vetu: „Vytiahnite si písanky, napíšeme si diktát...“ vo východniarskom nárečí, tak som sa inštinktívne pustil dolu schodmi.

Je písanky vôbec spisovne?

Na nižšom poschodí ma zahalilo svetlo prichádzajúce od presklennej steny. Potácal som sa bielou tmou, nebolo to ako hmla, ale skôr ako absolútna slepota... Takto som si ju vždy predstavoval.

Bum, nie, nemôžem byť slepý vravel som si. Bum, do kelu, ja som slepý. Bum, a potácam sa vo všetkých farbách ako v najväčšej tme. Bum, ten zvuk... Bum a hneď za ním kovové cink...

Ucítil som príjemný letný vánok na tvári a v zápätí mi do tváre vletela medicimbalka. Au! Tak preto som im tak ľahko utekal, to veľké svalnaté teľa čo som mal za telinára ma tu čakalo.

Hvizd píšťalky, závažia čo sa tvárili ako chrániče na seba a dnes sa ideme učiť hádzať oštepom... Pozeral som na neho jak teľa na nové vráta, čo vyzerajú ako veľmi dobre nabraté teľa.

Rozbehol sa za mnou a ja som schmatol oštep, krivší, než krivý a povzbudzovaný telocvikárovou päsťou som vybehol na školský dvor. Dvor bol plný mne podobných úbožiakov. Niektorý podvýživený niektorý jednoducho polená ako ja a väčšina živená až moc dobre. Ako som videl tie ich nešťastné tváre a smradľavé krupeje potu pripomínajúce spuchnutý syr, našiel som jemné pochopenie pre telocvikárove sadistické chúťky. Áno, bolo to kruté, ale niektoré, tie tučniacke pohyby boli jednoducho neuveriteľne komické.

Zrazu mi jeden z tých krivých oštepov zapikoval do ľavého lýtka.

„Aaaaaa!“

„Ste v poriadku?“

„Som, som, uff, len som dostal krč do nohy...“

„A to sa vám ako podarilo?“

„Neviem, sedím sedím, zrazu bolesť...“

„A nespali ste náhodou?“

„Ale pani profesorka, veď viete, že ja by som si spať na hodine nikdy nedovolil.“

Poviem sladkým hláskom a zase opriem hlavu o ruku na lavici.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu