Tieto myšlienky som si uvedomil skorej ako to, že sedím rozospatý v trenkách a tielku na hrane postele a s otvorenými ústami sa škrabem pod spotenou pazuchou. Ako som pod ňu pričuchol, zistil som, že voniam prekrásne až k plaču. Postavil som sa síce prudko, ale do sprchy som prišiel ako oživená mŕtvola. Vstúpil som do sprchy, trochu stranou a otočil kohútikom...
Čakal som, pokým sa trochu zohreje, aj keď mi bolo jasné, že na treťom poschodí starého domu v ktorom som býval, nikdy teplá voda tiecť nebude. Rýchlo mydlo, opláchnuť a vyutierať do sucha. Telo sa mi triaslo od zimy v podvedomom pokuse o zohriatie sa, ale ja som sa cítil dobre.
Obliekol som sa do bielej košele a ľahkého šedého obleku. Strčil si bielu vreckovku do vrecka, pravého, ako moja ľavá ruka spočinula na streche slameného klobúka. Vlasy som mal ešte vlhké a tak držali na svojom mieste. Mal som to rád, ale keď uschnú mi budú padať do očí... Nechal som zatiaľ slameniak slameniakom a dal si dohromady zvyšné veci.
Pero a ceruzku do náprsného vrecka na kabáte, malý čierny skicár, ktorý som kúpil od nemeckého obchodníka, ktorý ako jeden z mála nemal dobré vzťahy z Wehrmachtom, alebo aspoň tak to hovorili staré panie ktoré ho ospevovali dňom aj nocou... On ho nazýval veľkosť A5. Neviem čo bolo zlého na názve malý... Ale to už nebol môj problém.
Obul som si kvalitné topánky čo som dostal od otca keď som odchádzal a znovu pozrel na klobúk. Nakoniec som si ho vzal len do ruky na neskôr. Zbehol som dole schodmi z leštenej žuly ktoré niekto včera ako citeľne, tak očividne natieral leštenkou. Najskôr asi suseda ktorá ma nemá rada a vie, že mám vo zvyku po nich v rýchlosti dupotať.
Slnko dosť pálilo, ale vial vánok a tak bolo naozaj príjemne. Prešiel som okolo stánku kde sa niekedy dávno vraj predávali noviny a len tí istý starí zákazníci sa vracali a dúfali, že v nich nájdu aj po rokoch konečne aj niečo iné ako povojnovú propagandu. Miesto toho boli noviny len plné kravín ako: „Poď do Ameriky! Je to krajina snov!“ alebo „Nepusti Bolševika za múr!“... Hrozné. V noci sa tam predávali iné plátky, pod čím myslím presne tie isté, ale podporojúce východ. Jednou vetou, až na miestne správy sa to nedalo čítať. Preteky o tom, kto má v sklade viac bomb a vojakov, len pár rokov po tom ako v Európe vyhasli plamene.
Narodil som sa cez vojnu a tak si z nej nič nepamätám. Ale mal som aj šťastie, ako malý si spomínam len na to, ako boli veci čoraz lepšie a dokonca som mal aj oboch rodičov.
Už som bol na okraji námestia. Bolo na čase nechať tieto pochmúrne myšlienky nechať ležať ladom a pozrieť sa čo sa deje po okolí. Vlasy ma už na hlave šteklili, čo bolo neklamným znamením ich suchosti. Nasadil som si klobúk najskôr na čelo až potom dozadu. Bol čas vstúpiť do davu.
Z reproduktorov sa niesla nahrávka v úbohej kvalite, pokým šla dychovka z tribúny na obed a ja som sa konečne dostal k osobe ktorá mi spomínala svoju účasť. Bola ňou Katarína. Krásne dievča, ale príliš hrdé na to aby si začalo niečo so mnou. Koniec koncov prisťahovalec, ktorý sa zámienkou ako je zahraničné štúdium snaží vyhnúť službe v armáde, moc ženy nepriťahuje. To však neplatí opačne. Náš vzťah spočíval v tom, že som ju rád kreslil a ona, tak ako väčšina dievčat, sa rada cítila byť obdivovaná. Keďže to zostávalo iba pritom, tak som v jej spoločnosti trávil voľný čas. Aspoň pokým sa jej snúbenec nevrátil z povinnej služby. Dnes tu bola s ním. Bol to urastený chlap s fúzami a poručíčkou uniformou. Presne ten typ ktorý som nemal rád. Ktovie čo mala v pláne o ktorom mi nič nepovedala.
Pristúpil som k nim s pozdravom a predstavil sa mu. Podal mi ruku s pohŕdavým pohľadom v očiach. Katarína nám obom potom v rýchlosti objasnila o čo ide. Chcela aby som im spravil spoločný portrét. Z technického hľadiska by to nebol problém, ale osobne som sa cítil veľmi podobne jej snúbencovi. Aj keď pre neho by to nebolo o nič iné, ako prehliadka na ktorých sa tieto typy vždy premávali ako pávy.
Dala mi peniaze na materiály a dohodli sme sa na najbližší víkend.
Nakoniec to nebol až taký hrozný deň, z námestia som sa pobral domov, z peňazí som vyplatil nájomné, kúpil na námestí fľašu vína a stále mi zostalo dosť aj na plátno, ktoré by som si kúpil v pondelok.
Večer bolo stále príjemne ako som sa vybral na pláž. Väčšina mojich priateľov sa pobrala už domov kvôli práci, alebo inej spoločnosti. Moje víno sa otvorilo posledné a tak som v ňom ešte stále mal dosť na osvieženie sa. Ani dnes nemám ani poňatia ako som vtedy vyzeral, jediné čo je mi jasné, je, že som na hlave stále ten klobúk.
Na pláži bolo príjemne ticho. Vietor mi dul do tváre, ako sa klobúk ledva držal na mojej hlave. Tú úžasnú chvíľu však narušil „spev“ opilca ktorý hulákal na ryby z malého móla. Nechcel som tak dopadnúť, pozeral som na nedopitú fľašu. Keď znova spustil, rozhodol som sa. Hodil som ju do mora. Otočil sa k odchodu a uvidel postavu ako pobehuje okolo kríkov s lampášom. Prevrátil som oči a zhlboka sa nadýchol. Ďalší pijan mi teraz fakt nechýbal.
Inej cesty však nebolo a tak som šiel cestou rovno k postave. Na moje prekvapenie to bola mladá žena, asi v mojich rokoch. Zdvihol som klobúk na pozdrav a zamumlal dobrý večer. Jej prvá veta bola, či som nevidel klobúk ktorý stratila.
Ponúkol som jej môj. Zdráhala sa, že mi bude dlžná. Nepozná ma, a podobne. Ale vraj bol ten jej veľmi podobný. Tak sme ho hľadali, až pokým jej lampáš nevyhasol a ja som jej už striezvejší znova ponúkol môj slameniak. Zadržala ma prstom, dala dole šatku z hlavy a uviazala mi ju okolo krku. Ja som jej na vlasy nasadil klobúk a odprevadil ju domov.
Tiež študovala, ale nie umenie, toho večera som si to ešte neuvedomil. Ale po dokončení a odovzdaní spoločného portrétu, som už Katarínu nepotreboval stretávať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár