Mlada zena bezala po poli. Jej plave vlasy za nou viali vo vetre, ako sa za nou rutil dav vyzbrojeny faklami a vidlami. Cela osada sa hnala za necistou. Kazdu noc cierne saty, nikdy nevychadzala cez den a cim dalej tym viac ludi sa stracalo v jej objati, ktore bralo zivot, v jej prvom a poslednom bozku.
Toto bude prve velke vitazstvo. Prve v rade mnohych, o ktorych snival inqizitor Sixtus, mlady a odhodlany. Poznal vela temnych tajomstiev a pod vysokym klobukom a dlhym plastom sa objavovala iba jeho spodna pera a hladko oholena brada. Nik nevedel co skryva pod dlhym kozennym plastom. Obcas niekto zazrel bielu koselu a cervenu serpu co nosil ako opasok, popripade cierne kozenne nohavice a vysoke okovane cizmy. To boli jedine tajomstva co sa dostali na svetlo sveta.
Dav to dievca dolapil, ale neroztrhali ju ako psy, priviedli ju do starej veze za osadou. Veza bola stara a jej slamenna strecha bola davno prec. Zviazali ju na jednu z dvoch drevennych stoliciek v najvyssej komnate, kde zostala od vecera sama so stolom a druhou stolickou.
Ked mesiac vystupal najvyssie, tej noci, dvere oproti ktorym sedela sa pomaly otvorili. Dnu pomaly vosiel Sixtus. Tvar mal ako z kamena, zavrel za sebou a postavil sa jej za chrbat a cakal. Dievca otvorilo svoje sede oci a zacalo hovorit: "Nie som čarodejnica, ani kacír..."
Inqizitor sa iba pohrdavo usmial a povedal: "O tom rozhodnes len ty sama, ale nezabudaj, ze si to, co poviem ja!"
"OOO sám šiši inkvizítor? Cvokov zvládam ľavou zadnou...", hovorila to zaludnym hlasom z ktoreho by sa beznym ludom chcelo splnit jej kazde zelanie. Preto tam s nou bol iba sam.
"Vezmeme ta a zavesime na hak nad studnu, nech tvoja necista krv steka do posvatnej vody, naucime ta ty besta co to znamena Bozi hnev!"
"Musím sa ísť pozrieť, čo načmáral sám cvok inkvizítor do vody? A moja krvička je čistá ako ranná rosa a sladká ako nektár...", stale hororila tym hlasom z ktoreho by vsetci saleli, ale bez uspechu.
"Dokonca tu mame upira, obesime ta ako vlajku na vezu, nech vzdas ranny pozdrav slnku."
"A sakra! Pane ako ste zistili že som z rodu nesmrteľných? Nám už slnko neublíži, my sme už nadobudli imunitu.", jej hlas presiel od sladkeho, k temnemu co mrazil na zatilku aj cez ten najhrubsi kabat.
Inqiziror presiel od svojho nevyrazneho hlasu k hlasu ktory hranicil s hlasmi demonov: "Ved uvidime, nesmrtelnost... Pche! Vidiet ako vsetci priatelia umieraju, vidiet ako civilizavie padaju do prachu a vstavaju nove. A pritom sa nic nenaucit. Nic netusit. Moje slovo ma vacsiu moc ako ty kedy dosiahnes. Moje telo sa pominie a moja dusa pojde na dalsi svet, pokym ty budes este stale visiet na vezi. Hladna, smadna, znicena. Ano, nepoznam rasu hlupejsiu ako je ta vasa. Ale rozhodol som sa byt k tebe milostivy... Mas moznost kajat sa. Vzdy za splnu sa ta pridem spitat ci si si to uz rozmyslela a si pripravena zhoriet a oslobodit sa od tohto trestu. Mas cas pokym neodovzdam moju dusu, nemusis sa bat mame pre teba krasne lano zo striebornych vlaken.", ako to hovoril obchadzal stvol a rukami gestikuloval v krcovitych gestach.
Jej odpoved prisla ako od jedovateho hada, zmietala sa na stolicke ako posadnuta: "Nikdy! Ty prekliaty smrteľný smradlavý červ!
Dúfaš večné blaho? Pche! Si blázon, keď si myslíš že tvoja úbohá ničomná duša dosiahne osvietenia!" Dievca cerilo na muza zuby, ale ine nemohlo robit.
Ako inqizitor prisiel zas za jej chrbat, siahol pod plast a vytiahol dyku. Pretal s nou povrazy co ju drzali v jedinom pohybe. "Ale ale ake silne slova. Nebodaj sa hnevame? Tak si to zratajme, stopadesiat rokov mladosti a stale opojena v krvi a mladickej hluposti. A pozri sa na seba teraz. Ten tvoj "smradlavy cerv" sa vrta tvojim mrtvym masom, ako ta tu mam zviazanu a taku bezbrannu. Vnesiem plamen cistoty do tvojho skazeneho vnutra a necham ho cele zhoriet. Pokym ma moja sest krat mladsia pamet neklame, tak by sa ti rany sposobene touto dykou nemali hojit. Ale to by sa nepatrilo takto sa spravat k dame, mam pre teba darcek...", polozil striebornu dyku pred nu na stvol a pokracoval: "Taky pekny nahrdelnik, zo snurky z cesnakovych listov a lipovy krucifix. Ukaz, nech ti ho pripnem.", dodal v akogantnom geste. Ked spod plasta vytahoval kriz.
"Neopováž sa ma dotknúť, ty potkan s chorou mysľou! Nevieš si ani predstaviť, čo je to za slasť, byť opojená sladkou chuťou večného života.
Byť nasýtená sladkou krvou mladých tiel.
A daj preč odo mňa tú zrúdu! ...Nieee! Nechceeem!", dievca bolo zufale a prosilo o kazdy nadych, o kazdu dalsiu sekundu zivota.
"Je to pre tvoje vlastne dobro a navise ti pristane a tu znacku co ti vypali si netreba davat dole.", povedal inqizitor s usmevom, ako jej uz odhrnal vlasy.
"Počkaj počkaj! Len chvíľu vydrž a dívaj sa mi do očí! Rovno do očí, rozumieš?!", hovorila prosebnym hlaskom.
Inqizitor jej podrzal kriz pred ocami a zdvihol hlavu aby mu bolo vidiet do oci, ktore uz nic nedokazalo rozhodit. Bol si isty, ze je na to, co ma prist pripraveny.
"Si ochotna sa kajat?", povedal septom, pricom sa jej pohladom upieral do jej peknych oci. Prebodaval ich pohladom ako dykami, dobrovolne vosiel do pasce.
"Pevne sa mi dívaj do očí! Áno...
A teraz pekne odhoď ten smradlavý škaredý náhrdelník! Áno...
A odhoď aj ten prekliaty krucifix!", Sixtusova ruka sa zachvela, ako na neho posobila jej nadprirodzena sila, ale ovladol sa, vie preco tu bol, bolo to viac ako poslanie cirkvi.
Zovrel ruku v past a drzal kriz este pevnejsie: "Pekny pokus, ale ja som neni jeden z tych hlupakov co sice dokazu znicit demona, ale nevyuzivaju samotnu ludsku naturu, mozno som sa hral s ohnom, ale moja krv je studena, na mna tieto hluposti neplatia, moja...", ako to hovoril, priblizil krucifix este blyzsie k jej nevinne vyzerajucej tvari.
"Vrrr! Ako chceš, budem musieť zvoliť drastickejšiu metódu! Nechcela som, ale keď inak nedáš..." "Kludne do toho, zabi ma, ja uz davno niesom tym co by si mohla cakat. Niesi zviazana a predsa nemozes zdvihnut ruky, niesi hladna a predsa by si si s radostou odhryzla aj zo stola. Tento boj, mozes vyhrat jedine slovami.", na to sa inqizitor pohodlne usalasil na druhej strane stola.
Inqizitor sa na nu pozrel rozohnenym pohladom, akoby samotne pekelne plamene blacali v jeho hnedych ociach a s usmevom si vylozil nohy, zlozil klobuk a hladkal v rukach kriz. "Zhoris tak ako zhoreli uz mnohy pred tebou... Dama ma prednost.", povedal uplne kludne, akoby sa iba hrali sachy.
"Ja že zhorím?! Veď ty horíš už teraz...Oči máš ako dve horiace fakle."
"A ty nevies, ze faklou sa zapaluju kaciri, mutanti, vlkolaci a tebe podobny? Poriadne sa do nich pozri, do plamenov co spalia tvoje telo i dusu, pokym este daku mas!"
"Brrr! Aha celá sa trasiem. Toto ty voláš oheň? Tie úbohé blikotajúce plamienky? Pche!"
"Ohen vzdy zacina v iskre, to uz by si mohla poznat."
Dievca s velkou namahou zdvihlo svoje ruky a ukazalo ich pred svojou tvarou: "Pozri na moje ruky! Vidíš tieto ruky?! Iba ti ich priložím na tie tvoje ohnivé oči a v tom momente sa zmrazia, rovnako sa zmrazíš ty celý.", hovorila to s cistou nenavistou v srdci. Sixtusovi jej az bolo luto, nedokazal ju zachranit, ale vsak nadej umiera posledna, pomyslel si.
Musel vsak pokracovat v partii ktoru zacal hrat: "A preco si myslis, ze by som sa pohol z tejto pohldnej stolicky?", pohrdavo pritom na nu pozrel. Vedel, ze cas sa krati a on prehral, tak ked uz nic ine, tak aspon zbavi tento svet dalsieho temneho tiena co strasi v noci.
"Lebo je to moja vôla, ty špina!", od nervov si uz zahryzla do vlastnej pery a pila svoju vlastnu krv, ktora jej stekala z pier na bradu a odtial kvapkala na jej bujne poprsie.
"To je pekne moja.", povedal to az preafektovane a potom pokracoval: "Ak ma ospravedlnite, pojdem sa naranajkovat, zelam vam prijemny vychod slnka, ktory nastane za par minut a z vas nezostane viac nez prach."
Metala sa na stolicke a hadzala so sebou, neviditelne povrazy jeho pevnej vole ju drzali na mieste, uplne bezbrannu. "Príjemný zážitok z tvojich posledných raňajok, ty krysa! Vychutnaj si ich lebo bude to posledné čo vo svojom biednom živote dostaneš do svojho úbohého tela."
"Ak by ta omrzel zivot, nechavam ti tu tu striebornu dyku.", inqizitor sa pomaly postavil, otocil a kracal ku dveram.
Dievca sklonilo hlavu a prosilo temne sily o vsetku pomoc co jej boli ochotne poskytnut, oci jej zaliala krv, v tranze sa postavila, usta sa jej pohybovali, ale vysiel z nich uplne cudzi hlas, ktory jej nesedel do vyslovovanych slov: "Neodídeš živý!" Bleskovo schmatla dýku do rúk, a už letí zatuchnutým vzduchom, co sa pri jej necistych slovach siril krajom, rovno inkvizítorovi do prekliatého chrbta.
Inqizitorova pycha padla spolu s nim na kamennu podlahu, vykasliaval krv a smial sa: "Heh... takto zahodit svoju sancu... nezostava mi ine nez smiech... moja mrtvola bude jedinou tvojou spolocnostou az do konca sveta... o to som sa postaral...", to to boli jeho posledne slova.
Cele dni travila vo vezi, snazila sa schovavat v tieni a vysat kazdu kvapku krvi z inqizitora, ktora bola studena ako lad, nechutila jej, ale bez nej by umrela. Kazdy luc co jej dopadol, na snehobielu pokozku sposoboval popaleniny ktore boleli ako bodnutie skorpiona. Jej vykriky sa cele dni rozliehali nad planinami, ktore zacinali byt cim dalej tym opustenejsie. Bola veznena dverami, od ktorych mala kluc, ale nemohla sa ho dotknut. Co i len myslienka na tu prekliatu vec popisanu exorcizmami a najroznejsimi ocistnymi symbolmi ju mucila.
Vyzerala akoby mala rakovinu uz vsade, vsetko ju bolelo. Cele starocia lezala pod stolom a modlila sa. Prosila Boha, nemohla tomu uverit, ze prosi to co zavrhla o odpustenie a smrt. Ale v dusi sa jej omielala jedina veta: "Svoju sancu si uz zabila."
Nemohla uz dlhsie znasat ten hlad, vyzerala horsie ako ta najspatnesia starena, cela vyschnuta a uz jej zacali vypadavat aj zuby, zovrela sprachnivenymi prstami dyku a vrazila si ju do sprachniveneho srdca.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale zabiť som ťa nechcela