Dokelu co to bolo? Preco je vsetko rozmazane? "Hej! Hej! Co tam sedis na ceste?" Obzrel som sa a uvidel dakeho chlapa co stal vo vchode do obchodu v cervenej zastere. Omamene som na neho chvilu hladel. "Co?" "Ze mas vypadnut z cesty, lebo ta neco prejde!"
Tak som sa postavil, oprasil a odisiel. Siel som po chodniku a nevsimal som si nic navokol. Motali sa mi nohy a pritom som vedel, ze som nic nepil, ani neuzil. Aaagh, moja hlava. Co som robil pred tym ako som sa prebral tam na ceste?
Aaa, tam je zastavka a lavicka, tam si pojdem sadnut. Zastavka bola prazdna. Slnko prijemne svietilo cez listy stromov co lemovali dlhu ulicu po oboch stranach. Jeho luce ma hriali na studenej tvari.
Ticho navokol prerusovali len auta, co jazdili po stvoprudovke predomnou. Zapocuval som sa do tlkotu mojho srdca. Bol pravidelny, ale predsa tam bol citit drobny zachvev, sposobeny zlym zivotnym prostredim.
Pocul som vsak v sebe este nieco... Dake pukotanie, ako ked hori drevo. Co je to? Co som robil posledny rok? Na nic som si nespominal. Pozeral som si na topanky. Na tie stare topanky co mam uz tri roky. Boli mokre. Ako to, ze boli mokre? Ved vonku je tak sucho a pekne.
Cele telo ma svrbelo a daky slaby hlas v mojom vnutri nieco suskal. Nerozumel som mu. Bolo to take blubotanie, ale okolo bol privelky rozruch na to aby som ho mohol pocut. Musim najst miesto kde je ticho. Viem, ze take miesto existuje, ale kde je? Preco si nemozem spomenut?
To miesto, co je take majestatne a co sa tiahne do dialky, to miesto kde je tak prijemne chladno. Keby si tak spomniem. Musi to byt daka velka budova. Ale ked tu je vsetko velke. Ale vsade je tu privela okien a pritenke steny. Musim to miesto najst.
Postavil som sa z lavicky. Rozhodol som sa ist ulicou v smere aleje. Kracal som tymto smerom a videl som len same sklenne kocky s tenkymi stenami. Musim to miesto najst. Presiel som okolo dvoch obrovskych sklennych vezi co sa tycili k nebu, ale tie na mna neposobili ukludnujuco ale nestabilne a tak ako keby v nich boli muciarne, co cloveka pohltia a vyvrhnu len stryznenu dusu spat do sveta.
Ako som siel vokol tych vezi, po mojej pravici bol biely plot. Nazrel som do spar medzi betonovymi blokmi a uvidel som hroby. Cintorin. Odvratil som zrak a siel dalej hladat to miesto. Tocila sa mi hlava. Musim tam prist. Musim.
Siel som stale dalej a presiel som cez cestu. Prisiel som k zastavke. A zrazu pri mne zastal jeden z tych strojov na ktoreho nazov som si nespominal. Otvoril dvere a pozval ma do svojho prehriateho zaludka. Vedel som, ze potrebujem listok, ale mal som permanentku. Nasadol som a cakal som, pokym neuvidim to miesto cez okna.
Ako som tam sedel, zacal som spominat, ze co si pamatam ako posledne. V mojich spomienkach vsak nebolo nic, len svetlo, ostre rezave svetlo co mi vypalovalo oci. Potriasol som hlavou a pokracoval v hladani tej budovy.
Viezol som sa, dlho som sa viezol. Za oknom sa zrazu zjavila velka budova, do ktorej sa hrnuli ludia. Velka bola dost. Bola oblepena zrkadlami a tak som nemohol odhadnut hrubku stien. Nebola to vsak iba taka nudna kocka, ale bola zahnuta. Nejak ma to lakalo do vnutra. Ked stroj najblizsie otvoril dvere, vystupil som a siel dnu. Presiel som ponad cestu po mostiku.
To co som nasiel vo vnuti ma sklamalo. Hurhaj a vsetko mozne. Vsade svetla a ruchy. Ludia na mna pozerali jako na prizrak. Poznal som tu budovu a vedel som, ze musim ist dnu a na mieste kde je na podlahe voda zabocit do lava.
Rozbehol som sa dolu pohyblivymi schodmi a uskakoval som ludom z cesty. Uz iba kusok a budem volny. Uz iba kusok. Voda tam naozaj striekala z podlahy a ludia nad nou chodili po schodoch. Zatocil som a bezal som von. Vo vzduchu tam viseli cervene stvorce. Zastal som a uvedomil si, ze stvorce nie su vo vzduchu, ale na skle.
Tam vonku boli stromy a trava. Zrazu sa sklo odsunulo a ja som bol este pred jednym. Musim si spomenut... Jasne. Vykrocil som proti sklu a to sa samo od seba pohlo.
Vybehol som von a zase som bol volny. Spokojne som kracal medzi stromami a kvetmi. Ku vsetkemu som mohol privonat a nikto mi v nicom nebranil. Len som si nevedel spomenut. Siel som stale za nosom. Az som prisiel k vode.
Za valiacou sa vodou som uvidel to miesto. Ako sa tam dostat? Tam na druhom brehu a tycilo k oblakom. Musi byt cesta. Pozrel som sa vlavo a uvidel som dva sikme stlpy. Boli sede. Pozrel som hore a uvidel som, ze su to nohy lietajuceho taniera co drzi most. Vsetko sa mi vracalo. Ved som pod Novym Mostom.
Rozbehol som sa po nom na druhu stranu. Bezal som po moste a mal som usmev na tvari. Vietor mi fukal do oci a ja som zacal spominat. Na to ako som po nom mnoho krat siel a premyslal. Premyslal. Ale na to o com som premyslal som si nevedel spomenut.
Bezal som po betonovej rampe dole na kockovany chodnik. Moje kroky sa od neho odrazali. Bezal som okolo dakeho cierneho pomniku s davidovu hviezdou na vrchu. Vybehol som po schodoch a bol som uz tak blyzko.
Stal som rovno pred tym a neboli tam dvere. Pozeral som na monument co sa tiahol do vysin. Jeho mur bol uz na pohlad hruby a mohutny. Aj ostatne indicie zapadali. Ale kde je vchod?
Musi tu niekde byt. Ved uz som bol vo vnutri. Ja ho musim najst. Rozhodol som sa budovu obist. Presiel som za roh a tam boli dvere. Dvere z moreneho dreva, v tvare lomeneho obluku. Zatlacil som na ne a presiel zdvojenymi dverami do vnutra.
Okamzite ma zahalila tajomna atmosfera toho chramu. Chram. Jasne. Musel som tam na tej ceste dostat riadnu ranu do hlavy. Uz iba rozlustit, co je to za hlas v mojom vnutri. Co mi chce povedat? "Dobry den dosli ste sa modlit alebo pozriet?", ozvala sa babka co sedela pri vchode. "Modlit.", odvetil som. Siel som do stredu katedraly. Na vsetko som si spominal. Ale predsa vo mne bolo take prazdne miesto.
Padol som na kolena a zacal sa modlit. Zrazu som rozoznal hlas v mojom vnutri dookola opakoval jedno miesto. "Vlavo, upne vlavo medzi tretim a stvrtym oknom." Pozrel som sa do lava a nevidel som tam dost okien.
V duchu som sa spytal "Tu?" Odpoved bola az strasidelne rychla a presna. "Nie ale pozri sa aj tu." Prezehnal som sa a postavil sa na nohy. Prechadzal som pohladom lavice a stolicky. Uplne vpredu na lavej strane za stlpom co niesol tuto goticku katedralu sedela ona.
Zablesk! Zablesk svetla. V nom som sa videl ako lezim na ceste. Pod mojim telom sa objavuje krvava mlaka. Dych mi unika z pluc. Moj duch tu vsak zostal, neodisiel. Jazdil v znicenom autobuse z cervenej doby co bol uz davno v srote. Hovoril s mrtvou vratnickou v Dome svateho Martina.
Preco som umrel? A preco sa neplnilo pismo? Lebo mam este jednu ulohu. Vcera ma v hmle zabilo auto bez zapnutych svetiel. A dnes musim spravit to co som mal uz davno.
Plakala. Asi to vedela a najskor jej to aj nikto povedal co som mal na dnes v plane. Sadol som si vedla nej. Po jej jemnej tvari stekali slzy z jej oci. Oci co boli modre ako nocna obloha za splnu. Jej telo sa cele triaslo. Polozil som jej ruku na rameno. Nic. Bol som nehmotny a sposoboval som tolku bolest. Nic ma nedokazalo viac odrovnat ako ked som videl jej smutny pohlad. Ale jej slzy. Keby niesom mrtvy tak by ma zabili.
Objal som ju a dufal, ze bude pocut aspon moj hlas: "Neboj, to bude dobre. Co sa ti stalo?" Nic. Nic nezaberalo. Nemohol som sa s nou nijak skontaktovat. Vytiahol som z vrecka papier a ceruzku. Na papieri bola basen co som pre nu vcera napisal. Ceruzkou som sa podpisal a vlozil som jej to do tasky co mala pri nohach.
"To by malo stacit.", obzrel som sa a stal tam anjel. Kazdy si anjela predstavuje inak. A pokym tomu svojmu neda meno, zostava nedotknuty. To to musel byt Oktavius. Zlate brnenie z mojej nahlbsej fantazie v hlbokej buducnosti. Strany pisma zavesene v zahyboch. Dlhe cierne vlasy, vavrinovy veniec na hlave. V jednej ruke plamenny mec a v druhej prerastena pistol so ziariacimi nabojmi v zasobniku. Na chrbte dva pary kridel. To to musel byt Oktavius.
Mec si zastrcil do posvy a podal mi ruku: "Pod! Je cas." "Kolko?" "Neviem, vzdy tolko aby si sa skutocne uvidel." "Dobre, zbohom." Pohlad na nu ako vytahuje papierik z tasky bola moja posledna spomienka na tento svet.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
28. 5.mája 2008 17:34
pripomenulo mi to klip the wall od pink floyd,neviem prečo
Napíš svoj komentár